S opozíciou sa raď a svojho rozumu sa drž

Fakt, že starnutie obyvateľstva a pokles počtu produktívnej časti populácie nemá blahodárny vplyv na systémy sociálneho a zdravotného zabezpečenia...

Fakt, že starnutie obyvateľstva a pokles počtu produktívnej časti populácie nemá blahodárny vplyv na systémy sociálneho a zdravotného zabezpečenia nespochybňuje snáď nik. A je tiež fakt,  že vybrať  vhodný dôchodkový model pre konkrétnu ekonomiku je ťažká úloha pre reformátorov a ešte ťažšie je dosiahnuť jeho akceptovanie v rámci relevantných politických strán  krajiny. Lebo dôchodkový systém , viac ako iné sociálne politiky, odráža ideové videnie sveta svojich tvorcov, najmä úlohu štátu pri zabezpečovaní náhrady príjmu v starobe .

 Pri presadzovaní reforiem, a to nielen dôchodkových reforiem, sú  nebezpečné  dva prístupy

a)      silový prístup bez spolupráce

b)      prístup so spoluprácou -  s každým

V prístupe bez spolupráce dominuje práca politicky menovaného týmu, často priamo z prostredia politických strán, ktorý pripravuje reformu bez širšej spolupráce s nezaujatou odbornou verejnosťou t, j. bez nezaujatej kritiky a bez spolupráce s  opozíciou, t.j. zaujatej kritiky. Diskusia o reforme je zúžená na hľadanie podpory pre „túto“ reformu“; nie je to diskusia  o alternatívach riešenia.

Akokoľvek nesympaticky vyzerá takýto prístup na prvý pohľad, zdá sa, že vážne sociálno-ekonomické zmeny sa  v istej politickej kultúre ani presadiť nedajú. Pokiaľ na politickej scéne prevláda kultúra revanšizmu, dohoda o akejkoľvek vážnej téme takmer nie je možná a reformátori sa snažia počas svojej parlamentnej väčšiny „zabetónovať“ reformy tak, aby z ich menenia boli čo najväčšie škody. Ale zásada – rozhoduje ten kto má moc- má svoju tienistú stranu a tou je životnosť reforiem.

Prístup založený na čo najširšej kooperácii odborníkov a politikov koordinovaný nezaujatou autoritou a široko komunikovaný s verejnosťou  bol odskúšaný napr. vo Švédsku s pomerným úspechom; reforma sa zrealizovala  napriek zmene vlády uprostred zavádzania reforiem. Pravdepodobne je to skôr o kultúre v komunikácii politických strán,  ktoré sa dokážu  dohodnúť aspoň na pomenovaní problému.

Iným príkladom pokusu o čo najširšiu diskusiu je Česká republika. V Čechách pracovala v rokoch 2004 – 2005 nezávislá komisia na reformu dôchodkového systému, ktorá na veľmi dobrej úrovni spracovala a vyhodnotila dopady predstáv relevantných politických strán na reformu dôchodkového systému. Každý, kto mal záujem,  mohol sa zúčastniť diskusie na vysoko odbornú tému akou je dôchodková reforma. A tak odzneli a boli publikované napr.  názory ľavicových etrémistov, ktoré skôr miatli  bežného občana a dokonca mohli vyvolávať u obyvateľstva strach z budúcnosti.  Len pre ilustráciu dve konštatovania.

„Žiadna varianta dôchodkovej reformy nezohľadňuje najdôležitejší parameter a tým je dostatok platcov“,.

,,Reforma nás vrhá do náručia súkromných spoločností, ktoré nie sú garantované štátom..... Je dokázané, že bezbrehé penzie garantované štátom, s minimálnym alebo žiadnym zohľadnením počtu odchovaných detí t.j. budúcich platcov, sú negatívne korelované s pôrodnosťou. Prepočítavanie variant len na základe peňazí (disponibilných zdrojov, pozn.)  pri absencii  parametra akým je ľudský kapitál je hrubou chybou ...........ide o klientelizmus v prospech penzijných fondov.“

„Súkromné spoločnosti garantované štátom“, pekná  blbosť.

Ak  pripravovaná reforma má za ambíciu nájsť kompromis medzi názormi sociálnych inžinierov , názormi nezaujatých odborníkov ako aj podnetmi z prostredia politických strán neuskutoční sa žiadna reforma, alebo sa vygenerujú opatrnícke prístupy k presadzovaniu zmien, ktoré  v lepšom prípade riešia aktuálne problémy, ale neriešia budúce problémy s finančnou stabilitou dôchodkového systému.

Zdá sa mi, že doterajšie skúsenosti s presadzovaním dôchodkových reforiem vyžadujú  taktiku, založenú na dvoch radách

-          s opozíciou sa raď a svojho rozumu sa drž

-          nepripusti diletantov k odborným témam

Na Slovensku sa uplatnil v minulom volebnom období silový prístup v presadzovaní reforiem a nezdalo by sa mi čudné, keby zo strany víťazov volieb boli v hodnotení dopadov prijatých reforiem  počuť kritické stanoviská. Je veľmi zlé , že okrem iného videnia úlohy štátu v dôchodkovej politike, počuť tóny politického revanšu a priestor dostávajú budovatelia „ súkromných spoločností garantovaných štátom“.

Korekcie  reformy sú otázkou zdravého rozumu a to tak z ľavého ako z pravého pohľadu. Nastaviť optimálne  parametre dôchodkovej reformy na prvý pokus je takmer nemysliteľné. Ide o komplikovaný systém zasahujúci do  množstva štátnych politík a nemožno ani v budúcnosti očakávať, že dôchodkový systém bude rigidným systémom. Z tohto pohľadu nie je volanie po korekciách priebežne financovaného  dôchodkového systému krátko po jeho zavedení dehonestáciou práce predchádzajúcich tímov, ktoré reformu pripravovali.

Či sa to niekomu páči, alebo nepáči musíme sa na dôchodkový systém začať pozerať ako dlhodobý investičný inštrument a v tomto kontexte je správna východisková ídea slovenskej reformy, že by ľudia mali diverzifikovať svoje dôchodkové portfólia. Miera, v akej je zabezpečenie v starobe verejným záujmom a má ho garantovať štát a miera v akej je súkromným záujmom sa o neho musí postarať každý jedinec,  je už záležitosťou ídeového videnia sveta.

O tomto a o udržateľnosti systému by mala byť diskusia a presviedčanie. Lebo akokoľvek sú lákavé a pre mnohých politikov aj imperatívne požiadavky, že každý má právo na zabezpečenie dostatočne vysokého príjmu v starobe, vždy skončíme pri probléme kto to zaplatí.

Ak sa máme pohnúť ďalej, je potrebné zhodnúť sa na vstupných predpokladoch alternatívnych scenárov ďalšieho vývoja a tým je demografická prognóza , dlhodobý makroekonomický scenár a pomenovanie súčasných problémov v slovenskom reformovanom systéme. Reforma potrebuje korekcie. Korekcie potrebujú minimálne konsensus pri  definovaní problémov, ktoré sa majú riešiť. Korekcie musia vychádzať z dôchodkového pesimizmu, že ešte nikto nenašiel spôsob, akým zabezpečiť blahobyt pre všetkých dôchodcov a nezruinovať pritom produktívnu generáciu. A musí sa žiaľbohu prijať východisko, že aj pri teoretickej  zhode všetkých politických aktérov výsledný produkt nebude ideálnym riešením, lebo také neexistuje. Existuje len optimálne riešenie voči definovanej účelovej funkcii, ktorá nie je univerzálna pre všetkých.

Pridať komentár

Feedback