Ako zastaviť utečeneckú vlnu

Ak chceme pochopiť, čomu čelíme, mali by sme prestať hovoriť o „utečeneckej kríze“, lebo nevystihuje podstatu javu, ale o druhom sťahovaní národov.

Dobre si prezrite túto fotografiu. Je to obrázok sýrskeho mesta Kobane. Pochádzal z neho trojročný chlapček Aylan Kurdi, ktorý sa utopil, keď sa s celou svojou rodinou usiloval zachrániť si holý život a dostať sa do Európy. Nechcel som vám ukazovať srdcervúci obrázok mŕtveho dieťatka, ktorého telo vyplavilo na breh more a ktorý už dnes pozná celý svet. Chcel som sa vás spýtať, či sa naozaj ešte stále čudujete, prečo tak veľa sýrskych rodičov riskuje svoje životy a životy svojich detí, aby ušli pred touto hrôzou. Či by ste týmto ľuďom vedeli poradiť, ako sa dá prežiť v týchto zamínovaných ruinách.
 
Samozrejme, že je to len rečnícka otázka. Nie je vašou povinnosťou hľadať a navrhovať riešenia. To je povinnosťou politikov, ktorí však namiesto toho nezodpovedne podnecujú strach a nenávisť. Najmä premiér Fico v posledných týždňoch ukazuje, že v honbe za voličskými hlasmi sa nezastaví pred ničím. Cituje nezmysly z konšpiračných webov, pri autentických svedectvách o pohnutých osudoch ľudí z vojnou zmietaných oblastí sa v priamom prenose uškŕňa a ostatné etablované politické strany ho v týchto pretekoch k spodine mravnosti nasledujú, akoby nechápali, že nikto nemôže byť lepší demagóg ako on.
 
Mravný rozklad sa prenáša aj do duchovnej oblasti. Hlava katolíckej cirkvi dnes opakovane vyzvala veriacich, aby poskytli útočisko utečencom a migrantom. „Každá farnosť, každá náboženská obec, každý kláštor, každá svätyňa v Európe by mala prijať jednu rodinu,“ povedal doslova. Obrátil sa aj na biskupov v európskych krajinách, aby jeho úsilie podporovali. Lenže Konferencia biskupov Slovenska dnes vydala pastiersky list k Národnému pochodu za život, v ktorom nie je ani zmienka o utečencoch. Najabsurdnejšie však je, keď pápež František vyzýva k aktívnej pomoci utečencom, k prichýleniu tých, ktorí utekajú pred násilím a hladom, a bývalý komunista na čele našej vlády ruka v ruke s fašistom na čele banskobystrickej župy vyzývajú na ochranu kresťanských hodnôt a apelujú na to, že sme katolícka krajina. V čom spočívajú tie kresťanské hodnoty? Nie náhodou v pomoci blížnym, núdznym, vo vzájomnej láske a solidarite? Ježiš Nazaretský v kapitole 25 Evanjelia podľa Matúša hovorí: „Lebo som bol hladný a dali ste mi jesť; bol som smädný a dali ste mi piť; prišiel som ako cudzinec a prijali ste ma... Veru, hovorím vám: čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.“ Ježiš varuje, že tí, ktorí neprijali cudzincov, ktorí nenasýtili hladných a nenavštívili chorých, pôjdu do večného trápenia. Koho nasledujú títo „kresťania“, nenávidiaci utečencov, keď nie Krista a jeho námestníka na Zemi?
 
Postoj Roberta Fica už neprekvapuje. Šírenie strachu je jeho pracovnou metódou. Pred voľbami roku 2010 zneužil na ústredných oslavách SNP maďarskú kartu a v nehorázne nevhodnom prejave varoval menšiny, aby sa správali slušne. Tento rok už maďarská karta nefunguje, a tak zneužil ceremoniál uctenia si obetí Povstania v Banskej Bystrici na to, aby rozdúchaval nenávisť voči utečencom. Jeho všeobecné frázy o tom, že „problémy sa majú riešiť tam, kde vznikli“, sú absolútne nekompetentné a nepomáhajú ľuďom pochopiť podstatu problému. Je to podobný nezmysel, akoby sme odporúčali židom počas druhej svetovej vojny, aby si svoje „problémy“ riešili v rámci nacistického Nemecka. Je to podobná hlúposť, akoby sme odmietali odstrániť následky povodní, kým politici nevyriešia klimatické zmeny. Robert Fico vie, že takto to nefunguje. Vie však aj to, že na neinformovanú masu zapôsobí, keď ju najprv vydesí a potom sľúbi, že iba on ju ochráni. Sám je bezradný, lebo okrem silných rečí nenavrhol žiadne konkrétne riešenie, ktoré by mohol predniesť priamo na zasadnutí Európskej rady. Vidno to aj na záveroch summitu V4, ktoré nepriniesli nič okrem potvrdenia, že odmietame migrantov a kvóty.
 
Zodpovedný politik by nemal apelovať na emócie davu, ale na rozum jednotlivca. Pokúsim sa preto zrozumiteľne vysvetliť, čo sa to dnes deje a zároveň predstaviť to, čo by som očakával od predsedu vlády, teda plán na vyriešenie situácie alebo aspoň na získanie kontroly nad ňou.
 
Na začiatok, ak chceme pochopiť, čomu čelíme, mali by sme prestať hovoriť o „utečeneckej kríze“, lebo nevystihuje podstatu tohto javu. V skutočnosti ide skôr o globálny migračný pohyb alebo (ak chcete) druhé sťahovanie národov. Ani zďaleka neprebieha len smerom do Európy, ale najmä z juhovýchodnej Ázie na Blízky východ, v rámci samotnej Afriky, ale aj smerom do USA. Táto vlna utečencov a migrantov je len začiatok, nie je to dočasný, ale dlhotrvajúci jav, ktorý nemá politické riešenie v zmysle, ktoré by uspokojilo voličov, teda – nedá sa to úplne zastaviť. Dá sa však na tieto nové skutočnosti a zmenené podmienky pripraviť. Toto, čo sa deje, je dôsledok dlhodobého ignorovania globálnych problémov. Odborníci na ne upozorňujú už desaťročia, no nikdy sa nestretli so záujmom politikov. Ja sám som varoval už pred pätnástimi rokmi, že Schengen nie je riešením našej bezpečnosti, že bezpečnosť je buď globálna alebo žiadna, že tento múr medzi západnou civilizáciou a vonkajším svetom nás neochráni podobne ako v konečnom dôsledku Limes Romanus neochránili Rímsku ríšu pred nájazdmi barbarov a následným rozvrátením impéria. Opakovane som upozorňoval na to, že hromadenie a ignorovanie problémov chudobných štátov Afriky a Blízkeho východu povedie k tomu, že títo ľudia jedného dňa už nebudú mať čo stratiť a pohnú sa smerom na sever (tieto myšlienky nájdete v mojich knihách i mnohých mojich článkoch). Dnes to máme tu a neriešené problémy na nás udreli v plnej sile. Riešením nie je hystéria a panika, ale postavenie sa k týmto výzvam čelom ako dospelí ľudia.
 
V prvom rade treba riešiť najakútnejší problém, ktorý máme na stole, a to je utečenecká vlna z vojnových oblastí. Kategoricky odmietam akékoľvek trápne výhovorky, prečo im nepomôcť. V prvom rade sme ľudia a musíme sa postarať o tých, ktorí trpia a ktorí v dôsledku vojnových útrap prišli o všetko – domov, majetok i rodiny. Na tomto mieste chcem zdôrazniť, že nemienim strácať čas vyvracaním rozširovaných lží preberaných z pochybných zdrojov, chcem len poukázať na to, že zodpovednosť za túto paniku nesie aj premiér Fico, ktorý medzi ľuďmi živí strach namiesto toho, aby ho pomáhal prekonávať.
 
Ruka v ruke s týmto humanitným nasadením však musí ísť zásadné politické rozhodnutie na medzinárodnej úrovni, pričom EÚ zrejme stačiť nebude. Treba jasne pomenovať hlavného vinníka tejto utečeneckej vlny, a tým je Islamský štát a politika krajín, ktoré ho stvorili a udržiavajú pri živote.
 
Islamský štát je najväčšia civilizačná hrozba od konca druhej svetovej vojny. Je absurdné, ak politici a médiá v Európe venujú oveľa viac energie propagandistickej vojne proti Rusku ako boju proti Islamskému štátu. Je to niečo podobné, ako keby sme varovali pred chrípkou a ignorovali rakovinu. Príčinou vzniku Islamského štátu je zbabraná politika USA a západných spojencov v Iraku, ale dnes už aj v Sýrii a Líbyi. To, čo bolo donedávna tabu, dnes potvrdzujú dokonca aj The New York Times. Islamský štát víťazí aj preto, že preberá správu v destabilizovaných alebo dokonca zrútených štátoch, kde nič nefunguje a dokáže zabezpečiť ľuďom základné potreby. Tí, ktorí s jeho režimom nesúhlasia, majú len dve možnosti – zomrieť alebo utiecť. Najhoršie však je, že Západ síce slovne deklaruje, že bojuje proti Islamskému štátu, v skutočnosti s ním však priamo alebo nepriamo spolupracuje. Čo to teda znamená, reálne bojovať proti Islamskému štátu?
 
Na prvom mieste je to prehodnotenie spolupráce so štyrmi štátmi, ktoré dnes stoja za Islamským štátom – Saudská Arábia, Katar, Spojené arabské emiráty a Turecko. Západ robí v tejto časti sveta absurdnú politiku. Saudská Arábia je dlhodobo najbližším spojencom USA na Blízkom východe. Pritom tento štát je najväčším vývozcom extrémistickej verzie islamu do okolitých krajín a priamo financuje Islamský štát, či už obchodovaním s ropou, predajom zbraní alebo cez banky v Spojených arabských emirátoch, ktoré sú z finančného hľadiska akýmsi „arabským Švajčiarskom“. Saudská Arábia za posledného štvrťstoročia investovala do šírenia wahabizmu viac než 100 miliárd dolárov – na porovnanie: Sovietsky zväz neminul za celé obdobie svojej existencie na podporu komunizmu viac ako 7 miliárd dolárov. Turecko (vraj náš spojenec v NATO) podporuje nielen Islamský štát, ale aj džihádistov v Sýrii a nebyť jeho, vojna v tejto krajine by sa už skončila. Spojené štáty síce Ankaru bránia, že začala útočiť na pozície Islamského štátu aj vojensky, no zároveň jej dali zelenú aj na útoky voči Kurdom. Výsledkom je, že za posledný mesiac Turecko podniklo dva nálety na objekty Islamského štátu, ale až 98 náletov na kurdské dediny. Pritom Kurdi sú jediným národom, ktorí proti IS reálne bojujú a majú v tomto boji reálne výsledky a úspechy. Západ preto musí odrezať finančné toky, ktoré držia Islamský štát pri živote a poskytnúť všemožnú pomoc Kurdom v ich statočnom boji.
 
Lenže Západ zatiaľ poskytuje pomoc sýrskej džihádistickej opozícii, ktorej dodávajú zbrane takmer všetci veľkí hráči: USA, Francúzi i Briti – hoci to bol práve Islamský štát, ktorý použil v Sýrii chemické zbrane. Zbrane sýrskym povstalcom dodalo na jar aj Turecko a novinárov, ktorí to odhalili, dal turecký prezident Erdogan uväzniť – ten Erdogan, ktorého nazval slovenský prezident Kiska pri jeho návšteve Bratislavy priateľom. Je to absurdná situácia. V sobotu som sa počas medzinárodnej bezpečnostnej konferencie stretol v Brne s veliteľkou Kurdských ženských oddielov (YPJ) Nasrin Abdullah. Povedala mi, že postoj západných štátov absolútne nechápu a keby dostali od Spojených štátov len polovicu tej vojenskej pomoci, ktorú dodáva Washington sýrskej opozícii, porazili by Islamský štát aj sami.
 
„YPJ je jediná armáda, ktorá bojuje za demokratizáciu tohto regiónu. Je to hanba, že nás nechávate v boji proti Islamskému štátu osamotených. Nechápeme, že štáty, ktoré sa hlásia k demokracii, sa k nám správajú ľahostajne. Prosili sme Brusel, prosili sme Washington, máme tu stovky mŕtvych a tisícky zranených, potrebujeme lekársku pomoc a logistiku. Máme oveľa horšie zbrane ako tie netvory. Doteraz sme nedostali odpoveď. Ak máme v boji proti Islamskému štátu úspechy, je to len preto, lebo naše bojovníčky sú odhodlané. Ale nestrácame nádej, že Európa nás napokon pochopí,“ povedala mi skromne pôsobiaca Nasrin, ktorá pôvodne vyštudovala žurnalistiku v Damašku, pôsobila ako novinárka v Káhire a mala o svojom živote úplne iné predstavy... A pokračovala: „Aj keby Spojené štáty nechceli, Európa by mohla zastaviť túto ohavnú ideológiu, ak spojíte svoje sily. Len im musíte prestať dodávať zbrane. Musíte chcieť bojovať. My vidíme nebezpečenstvo, ktoré hrozí Európe, ako veľmi reálne. Vaším problémom nie sú utečenci, ale Islamský štát, ktorého podstata režimu nie je vojenská, ale ideologická. Tým netvorom sú ukradnuté akékoľvek princípy, aj islamské, neboja sa smrti. Chcú vás dobyť. A ak sa nespamätáte, je to len otázkou času.“
 
Toto je podstata, ktorá sa nerieši, ktorú vám svetoví politici nepovedia a už vôbec nie rozohnený premiér Fico, ktorý brojí proti utečencom  a ich odlišnej kultúre – akoby Perzia, ktorá počas druhej svetovej vojny poskytla útočisko tisíckam poľských utečencov, riešila, z akej sú kultúry, akoby si ľudia bez domova nezaslúžili ani jeden vľúdny prejav. Spojeným štátom táto situácia vyhovuje, lebo v zhode s imperiálnym heslom „rozdeľ a panuj“ sa usilujú postaviť rozoštvané štáty proti sebe. Ale prečo sme takí hlúpi my? Podobne ako pri gréckej kríze sme neriešili hrozbu vzrastajúcej nemeckej moci, ale nadávali sme na lenivých Grékov, tak aj dnes sa vyvršujeme na nešťastných utečencoch a neriešime skutočných vinníkov. Na túto naivitu, s akou sa necháme vlákať do pasce zástupných problémov, doplatíme napokon všetci.
 
Doterajšia politika európskych štátov je neobyčajne krátkozraká a hlúpa. Naši predstavitelia pochopili problém tak, že treba chrániť Schengen. Toto by malo zmysel, keby sme hovorili o prieniku desiatok, nie tisícok ľudí. Hlavná línia stabilizácie situácie je v rovine Sudánu, Sýrie, Iraku, Afganistanu a Líbye. Zásadná zmena politiky voči tomuto regiónu musí byť prioritou. Lenže táto zmena neznamená – ako to navrhuje premiér Fico – automaticky vojenskú intervenciu. To je opakovanie starých chýb, ktoré už toľkokrát zlyhali. V prvom rade treba odstrihnúť Islamský štát od finančných tokov a podniknúť celý rad krokov, ktoré okrem iného zahŕňajú:
  1. Prerušiť všetky formy vojenskej a ekonomickej spolupráce s krajinami, ktoré podporujú Islamský štát, teda so Saudskou Arábiou, Katarom, Tureckom a Spojenými arabskými emirátmi.
  2. Zakázať akékoľvek dodávky zbraní do Sýrie.
  3. Zorganizovať mierovú konferenciu za účasti všetkých zainteresovaných strán a regionálnych mocností.
  4. Odstrániť obchodné bariéry, ktoré bránia chudobným krajinám dostať sa na svetový poľnohospodársky trh.
  5. Investovať do ochrany pred klimatickými zmenami, ktoré ohrozujú krajiny Blízkeho východu a Afriky suchom a hladom.

 
Lenže aj v prípade, že porazíme Islamský štát, sa naše problémy nekončia. Ďalšia vlna migrantov, ktorá bude mať sociálne a environmentálne príčiny, je predo dvermi. Kým nás ovládali protiutečenecké vášne, v nemeckom Bonne sa skončilo neúspechom ďalšie kolo rokovaní, ktoré v skutočnosti rozhodovalo o budúcnosti sveta. Zástupcovia 190 krajín sa pokúšali pripraviť kľúčový text globálneho klimatického summitu, ktorý bude v decembri tohto roka v Paríži. Závery nie sú povzbudzujúce: vyzerá to tak, že konečná dohoda bude buď nedostatočná alebo žiadna. Znamená to, že dráma klimatickej zmeny sa ešte zhorší a zintenzívni, že smerom na sever sa pohnú ďalšie milióny zúfalých ľudí, ktoré si v dôsledku sucha a hladu budú môcť vybrať len medzi smrťou a prežitím. Sme v tom až po uši a svalnaté populistické reči o tom, že ďalší príval migrantov nedovolíme, nás vonkoncom nezachránia.
 
Toto je exodus. Toto úplne nezastavíme. Žijeme v ilúzii, že všetko má nejaké riešenie a čakáme, že to za nás politici vyriešia. Lenže to takto nefunguje. Európa ako sme ju poznali, sa končí. Nasledujúce desaťročie bude mimoriadne dramatické. Prežijú tí, ktorí sú pripravení na adaptačné zmeny. My nie sme. Nemáme vypracovanú ani imigračnú politiku aspoň na takej úrovni ako Kanada. My stále rátame s tým, že sa migrácii vyhneme, čo je hlúposť. Potrebujeme jasné pravidlá s individuálnym prístupom, ktoré dokážu vyselektovať napríklad ekonomický prínos toho ktorého migranta. Je totiž donebavolajúcim nezmyslom, že sem prichádzajú len nevzdelaní ľudia – sú medzi nimi lekári, právnici, inžinieri, zdravotné sestry, učiteľky. Dnes ešte dokážeme odvrátiť nápor tým, že máme najtvrdšiu azylovú politiku v EÚ, ale v budúcnosti sa kvótam zrejme nevyhneme – nie preto, že by to bolo nejaké riešenie (nie je), ale preto, lebo Nemecko to samo nezvládne a táto situácia prerastie do neudržateľného stavu, ktorý spôsobili svojím ignorovaním reality práve takí politici ako Robert Fico či Viktor Orbán. Máme právo odmietnuť kvóty – ale iba v prípade, že máme iné, lepšie, reálne riešenie – a to populisti, prirodzene, nepredložili. Naopak, svojím nezodpovedným konaním vytvárajú živnú pôdu pre ďalší holokaust.
 
Rozumiem strachu a nevôli ľudí. Politici desaťročia zavrávali ich znepokojenia, ignorovali ich problémy a mnohí z tých, ktorí dnes vyzývajú k takej samozrejmosti akou je ľudskosť, jej neprejavili ani zamak pri vojne v Iraku či „humanitárnom bombardovaní“ v bývalej Juhoslávii a už vonkoncom sa nezastali ľudí balansujúcich na hranici chudoby na Slovensku. Lenže – tých sa nezastali ani tí, ktorí dnes nenávidia utečencov. Dokonca som presvedčený, že keby som si dnes vzal nejakého utečenca domov, ako mi to drzo odkazujú rasisti všetkého druhu – na ich nenávisti voči migrantom by to nič nezmenilo. Skrátka, platí to, čo opakujem vždy – v spore o to, kam sme sa dostali, niet nevinných. Strach je pochopiteľný. Hnev na naše elity, ktoré sa odcudzili spoločnosti, tiež. Ale strach treba prekonávať. Nie živiť a rozširovať. Lebo ak nebudeme správne rozumieť tomu, čo sa deje, ak sa necháme viesť nenávisťou – až to zničí našu kultúru.

Pridať komentár

Feedback