Zdravotné poisťovne nie sú výrobné podniky

Dlh v zdravotníctve narastá z dvoch dôvodov. Zdravotné poisťovne nezaplatia zdravotníckemu zariadeniu všetky náklady, spojené s liečbou pacienta. Pacienti s komplikovaným zdravotným stavom sú „drahší“ a úhrada za nich je nedostatočná. Po druhé treba aj otvorene priznať, že nie vo všetkých zdravotníckych zariadeniach sa s peniazmi nakladá hospodárne (ide napríklad o nákup prístrojov, predražené upratovacie služby či dodávku stravy a iné). 

 

Obrovské manažérske odmeny a mzdy v zdravotných poisťovniach pri súčasných zlých ekonomických pomeroch v zdravotníctve nepovažujem za primerané a morálne. Odmeny absolútne nezodpovedajú činnosti, ktorú títo ľudia vykonávajú. Zdravotné poisťovne nie sú výrobné podniky. Peniaze (povinné zdravotné odvody) by mali len prerozdeľovať poskytovateľom na základe odliečených pacientov. Vieme, že kladný hospodársky výsledok zdravotných poisťovní sa vytvára len na základe neuhradenia liečby za všetkých pacientov. Navyše platba štátu je nedostatočná. Viazať odmeny v zdravotných poisťovniach na hospodársky výsledok je výsmech! 
 
Agóniu nášho zdravotnictva, ktoré pacientom pripomína skôr chorého napojeného na prístroje ako fungujúci systém môže zastaviť odpolitizovanie rezortu. Peniaze, ktoré sa vyberajú na základe zdravotného poistenia, musí spravovať jedna nezávislá verejnoprávna inštitúcia - bez možnosti tvorby zisku. Do systému odmeňovania sa musí čo najskôr dostať platba tzv. DRG, ktorá zohľadňuje všetky náklady vynaložené na liečbu pacienta. Treba sa vrátiť k rajonizácii a typizácii nemocníc. Dnes je slobodná voľba lekára, čo v praxi často znamená - pacient, nájdi si špecialistu sám. Praktický lekár musí vedieť, ku ktorému špecialistovi má pacienta poslať.

Viac na: www.stefanzelnik.sk
 

Komentáre

Doktor Zelník vo svojej krátkej úvahe píše, že nie vo všetkých zdravotníckych zariadeniach sa s peniazmi nakladá hospodárne. Je to skôr jeho diplomatická rétorika, či snaha o eufemizmus. Ja totiž nepoznám jediné zdravotnícke zariadenie, v ktorom by sa hospodárilo hospodárne. Myšlienka doktora Zelníka má však, akoby sa na prvý pohľad zdalo, oveľa širší a vážnejší rozmer. Nehospodárne, preložené do zrozumiteľného jazyka, totiž znamená, že ide o vysoko sofistikované tunelovanie celého zdravotníckeho sektoru. A potom sa problém dostáva do trestno-právnej roviny. A to je už naozaj veľmi, veľmi vážne. Dovolím si tvrdiť, že až 99% všetkých nákupov, začínajúc vatou a končiac cétečkami, bolo predražených. Že mäso, zelenina, ovocie do nemocničných kuchýň išli vždy cez sprostredkovateľskú firmu, nikdy nie rovno z mäsokombinátu, či hospodárskeho dvora. A všetci do jedného, ktorí na tomto obchode participovali, si nasadili marže, proti ktorým sú úžernícke praktiky "nebankoviek" len slabučkým odvarom. Aj preto boli všetci úspešní dodávatelia služieb (atď.) starostlivo vyberaní až priamo z kancelárie predsedu parlamentu, obdobne, ako prevádzkovatelia sanitiek, čistiacich služieb, súkromných laboratórií, ktoré boli v nemocniciach zrušené, rovnako ako sprivatizované sanitky zaradené do úplne iného (rozšafnejšieho) režimu odmeňovania. Vedeli by niečo povedať aj tí, ktorí si chceli otvoriť lekáreň, alebo len bufet priamo v nemocnici. (Viete, čo je nehospodárne nakladanie so zvereným štátnym majetkom? Napríklad bývalé priestory riaditeľstva nemocnice na Kramároch. Zájdite si tam a nebudete veriť vlastným očiam. Totálne zdevastovaná ruina. Stojaca hneď oproti infekčnému odd. a odd. pre dlhodobo chorých, kde dostať pacienta, je zázrak, ktorý sa však stane až po zaplatení akéhosi interného "daru". Pozrite sa tiež, ako vyzerá bývalá nemocnica na bratislavskej Bezručovej ulici. Ale celá Smerácka generalita otvára nemocnicu na Cintorínskej, ktorá je od Bezručovej vzdušnou čiarou hádam ani nie 300 metrov. Zapamätajte si to, ide o novodobé štátne sanatórium. Je určené len a len pre vládu, poslancov, diplomatický zbor a ich rodiny, generálnych riaditeľov, topmanažérov, oligarchov, topmodelky, hercov, spevákov, bankárov, či iné mediálne celebrity. V rámci Starého mesta je totiž rajónnou nemocnicou staručká fakultná na Mickiewiczovej. Mediálny oblb, na aký sme si museli zvyknúť počas dvoch volebných období, kedy v čele rezortu stáli Smerácki ministri).
Doktor Zelník má pravdu. Dostali sme sa totiž do výnimočného stavu. Na Slovensku nemusia prísť ani maskovaní teroristi, spustiť paľbu, lebo to všetko si vieme zabezpečiť aj vlastnými silami. V minulom roku sa o samovraždu pokúsilo alebo ju spáchalo 1 389 ľudí, z toho 567 bolo dokonaných. Rok predtým ich bolo 628, v septembri t. r. sa číslo blíži k 600. "Zarážajúci je najmä veľký počet samovrážd u mladých ľudí do 25 rokov. Samovražda je spolu s nádorovým ochorením druhou najčastejšou príčinou ich smrti," vyjadril sa psychiater Peter Breier. Zatiaľ čo prevencii pred dopravnými nehodami, ktoré sú najčastejšou príčinou úmrtia mladých, venuje spoločnosť veľkú pozornosť, na program boja proti samovraždám podľa Breiera, nie sú peniaze. "Na Slovensku nie je zatiaľ vypracovaný program boja proti samovraždám, hoci ich prevencia by mala byť vecou celej spoločnosti," tvrdí. Len doplním doktora Breiera o jeho informáciu, s ktorou vystúpil na tlačovej besede roku 2004, kde sa postavil proti rozhodnutiu vtedajšieho ministra zdravotníctva Rudolfa Zajaca, zrušiť psychiatrickú nemocnicu v Pezinku. Povedal: "Viac ako polovica našich bezdomovcov by potrebovala psychiatrickú liečbu". Našou spoločnosťou takáto tragédia, keď priemerne dvaja ľudia každý deň si siahnu na život, vôbec ani len trošku nepohne. Dominuje výskok z okna a obesenie. Média mlčia, politici ešte viac, namiesto nich nastupuje plytká, rafinovaná manipulácia, odvádzanie pozornosti od problémov, ktoré ešte aj nehanebne skresľujú. Uveďme si príklad tunelovania zdravotníctva. Penta skupuje alebo otvára nové lekárne, za lacný peniaz kupuje vypľundrované nemocnice, má v rukách aj ZP Dôvera. Toto všetko im dovolili Zajacove "reformné" zákony. Akciovky musia generovať zisk. A tak sa zisk prelieva do "lepšieho financovania" nemocníc, aby tie za tučné provízie nakupovali prístroje od spriatelených Firiem, aby si vysoký manažment každoročne aj dva krát odklepol miliónové odmeny, aby lekári posielali do ich lekární svojich pacientov a predpisovali lieky, ktoré často ani pacienti nepotrebujú. Ich nemocnice ťažké prípady ani nepríjmu, rovno pacienta distribuujú do štátnej nemocnice, aby ušetrili (O nemocnici v Malackách sa toho už napísalo dosť. Lekári traumatológie či chirurgie na Kramároch by čo to o týchto pacientoch vedeli povedať...). Ušetrené peniaze sa vracajú späť do ZP, aby sa za ne nakúpili ďalšie a ďalšie nemocnice.
Pamätáte sa na prípad štetcom prepichnutého chlapca z Topoľčian? Ako ho nakoniec v zúfalom stave museli previezť do Bratislavy, kde aj zomrel? Zomrel len preto, lebo ho chceli v penťáckej nemocnici "zobchodovať". A čo na to náš Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou? Už od začiatku jeho vzniku sa veľmi dobre vedelo, že je potrebný ako mŕtvemu kabát.
Pán doktor Zelník, takýto úrad, ak by ste zrušili, zdravotníctvo by dostalo celkom slušný balík peňazí, ktorý ide na jeho zbytočný, byrokratický, nekompetentný a spolitizovaný aparát. V zdravotníctve sa všetky hodnoty obrátili. Všetko podlieha vidine zisku. V roku 1994, keď sa prijal zákon o ZP nikto ani len nepredpokladal, že nič z toho nebude pravda. Že neexistuje žiadna súťaž, žiadne benefity, že je úplne jedno, v akej ste poisťovni. Pacient, ktorý mal vraj stáť na prvom mieste, sa dostal až na posledné, pred ním stoja už len zdravotné sestry a trocha viac pred nimi, lekári. Partnerský rozhovor, rokovanie napríklad o nových cenách, sa zvrhol na tupý, výpaľnícky diktát. Buď súhlasíš, a keď nie, máš smolu. Nedostaneš nič. V tejto atmosfére strachu, vyhrážok, vydierania, korupcie, podplácania, prijímania, hovoriť o humánnom poslaní medicíny, je ako hovoriť ľudožrútom, že jesť ľudí je neľudské.
A pacient skôr či neskôr nakoniec spozná márnosť a nepravdivosť oslavných, budovateľských informácií, keď sa tvárou v tvár realite stretne s obnaženou pravdou priamo na mieste činu. V nemocnici. Je mi až zaťažko hovoriť, koľko ľudí zomrelo len preto, lebo v nemocniciach zavládla rivalita, bezohľadnosť, ale aj neodbornosť. (Túto atmosféru vytvorili samotní politici. Nech do tohto nikto nevťahuje zdravotnícky personál. Ten ide na doraz, za cenu vlastného zdravia, rodinných vzťahov a pauperizácie až kriminalizácie). Starší lekári sa starajú o seba, mladí sa učia na vlastných chybách. Áno, dobre ste porozumeli, na nás, pacientoch. Preto pokladám aktivitu doktora Zelníka vytvoriť jednu verejnoprávnu ZP, za nielen odborne, finančne, ale najmä z pohľadu opätovnej humanizácie zdravotníctva, nesmierne potrebnú, až životzachraňujúcu.
To nie je len predvolebné heslo, sľub, či bonmot, to je jeho presvedčenie. A ako poznám doktora Zelníka, on si nikdy svoje presvedčenie nedal vziať. On svojim konaním, príkladným životom ukázal, čo všetko sa dá pre pacienta urobiť, ale bez toho, aby za nim stáli kauzy, akými sa hrdia takí ministri ako Kováč, Zajac, Raši, Zvolenská, Čislák.
Úplne na záver chcem len povedať, že tento americko-európsky mutant v systéme financovania zdravotníctva, nemá vo svete svojho pandanta. Ako sa dal kedysi počuť R. Zajac, jeho reformu nám vraj raz bude závidieť celý svet. Možno chcel len povedať, že celé podsvetie.

Feedback