Milan Laurinec - Rebel - Človek , ktorého nezlomili.

Kto nič nevie a nevie, že nič nevie, je dieťa - učte ho. Kto nič nevie a vie, že nič nevie, je leňoch - stráňte sa ho. Kto niečo vie a nevie, že to vie, je spáč - zobuďte ho. Kto niečo vie a vie, že to vie, je mudrc - nasledujte ho.
(múdrosť perzského ľudu)

"Aj pri smiechu, môže bolieť srdce"

Možno práve takto by sa dali vyjadriť pocity ľudí, ktorí slúžia systému a teda parazitujú na nás, smejú sa z ľudí, ktorí robia všetko preto, aby sa situácia okolo nás zlepšila. Ak si pozriete toto video

http://www.youtube.com/watch?v=4_TfmBVFWCQ a budete cítiť, že sa vás to týka, hneď musí byť jasné, že pokiaľ sa my ľudia zjednotíme znamená to začiatok konca tohto systému.

"Ako môžeme byť nežní k svojim vrahom a vrahom a vrahom našich detí?!"

Toto je ďalšie video

http://www.youtube.com/watch?NR=1&feature=endscreen&v=QQNjCnWWjOQ  v réžii Milana Laurinca, ktoré v skratke vystihuje a chytá za srdce ľudí, ktorým nie je ľahostajné, čo sa deje ostatným, ktorí sa nemôžu, nevedia brániť.

"Pekné svinstvo! ...je mi už fakt na vracanie z tohto hnusného systému!... politici nás klamú, bankári vydierajú, "zahraniční investori" zotročujú a páni privatizéri a rôzni porevoluční špekulanti sa vo svojich palácoch z nás len smejú..."

Tento komentár nájdete pod týmto videom na youtube a ja viem že hovorí za všetko. Osobne si myslím, že je to jeden z najprecítenejších prejavov ... Video vzniklo pri príležitosti - Berieme si späť svoju krajinu Trenčín 17.11.2012 Video nájdete tu: http://www.youtube.com/watch?v=uJGsW8zXAJM

Kto je vlastne pán Milan laurinec?

Autobiografia:
"Takže to hlavné v skratke o mne. Som hlavne umelecká duša najmä človek, ktorý vníma druhých a chce aj v rámci možností pomôcť. Socializmus mi však nedovolil rozvinúť svoj umelecký talent hlavne v oblasti filmu a hudby, a tak som sa náhradne stal učiteľom. Aj na stredných, aj na základných školách. Tam som bol terčom záujmu horlivých komunistov, ale napokon mi len znepríjemňovali život. Tesne pred revolúciou pre mierne konflikty s komunistami, odišiel som aj z dôvodu finančného robiť vychovávateľa a pomocného psychológa do väznice v Ilave vo februári 89. Napokon to skončilo hlavne vo funkcii vychovávateľa a po revolúcii ako ne-komunista s vyšším vzdelaním a postupne aj určitou obľúbenosťou stal som sa stredobodom negatívneho záujmu skrytých komunistov. Riaditeľ väznice spolu so svojím ansámblom denne spreneverovali množstvo financií, páchali trestné činy proti ľudskosti aj voči väzňom, aj voči príslušníkom, ktorí nepatrili do rozvetveného rodinného klanu, teda aj proti mne. Dostali sa mi do rúk doklady o sprenevere niekoľkých miliónov, o podvodoch na príslušníkoch, a keďže sa im podarilo zistiť, že pravdepodobne mám takéto informácie, vyvíjali snahy o moje odstavenie z funkcie. A tak začali sprvu absurdné tzv. disciplinárne priestupky, potom priame útoky na mňa, využívali odsúdených, snažili sa ich poštvať proti mne, využívali svoju prepojenosť s vyššími zložkami. Takmer tri roky som odolával úplným nezákonnostiam, nezákonnému sledovaniu mojej pošty, sledovaniu, zastrašovaniu, skonštruovaním prvého trestného oznámenia zo zneužitia právomoci za skutok, ktorého som sa ani nedopustil. Vyšetrovanie skončilo ich prehrou, ale to som zapojil do toho svoje určité známosti vo vtedajšej vláde, dostal som sa až k ministrovi spravodlivosti JUDr. Šimkovi a žiadal som o dohľad nad vyšetrovaním. Obdržal som síce absurdné úradné korešpondencie (dokonca otvorené), napr. chýbala tam klauzula o možnosti odvolania sa, dôvetok, že môžem vzniesť námietku o zaujatosti voči členovi komisie, a keď som to spravil, napísali, že rozhodli o ponechaní vo funkcii člena, atď...teda hry na demokraciu. Pri tomto zápase som sa znovu ocitol na MS, tento raz so štátnym tajomníkom JUDr.Hanzelom, ktorý o niekoľko rokov bol aj generálnym prokurátorom. Tento si ma obľúbil a pomohol mi zmierniť tlak vedenia na mňa, dokonca v slabej schvílke pri jednom náhodnom stretnutí mi prezradil, že ľutuje mňa, ale je to nepriestrelné. Riaditeľ má ochrancu generálneho riaditeľa, ktorému zadarmo dal vyhotoviť (aj ostatným členom generálneho riaditeľstva) nábytky a iné výrobky, ktoré vyrábali väzni. A za Fábrym stojí Gašparovič, Mečiar... Tam som prvýkrát pochopil, že komunisti-straníci, eštebáci sa začali grupovať dohromady a chrániť sa. Ale to sa písal ešte len rok 1993-1994. Nikto mi to nechcel uveriť, moje okolie len tvrdilo, že všade sú nezhody, ale ja som poukazoval na to, že tieto nezhody sú iné ako bežne, tu ide dokonca o život, využitie aj odsúdených, hoci v tom období našťastie väzenská "šľachta" stála na mojej strane. Začiatkom roka 1994, čo som tam založil odbory, následne ma z nich podplatení príslušníci vylúčili vyjadrením tzv. nedôvery a o pár mesiacov na to vykonštruovali štyri dôvody na moje okamžité prepustenie, keď som žiadal najskôr o prešetrenie, poukazoval som na prezumpciu neviny, bez ohľadu na to, odbory dali súhlas a ešte v ten deň ma prepustili na hodinu za hrubé porušenie pracovnej disciplíny a o pár mesiacov podali na mňa trestné oznámenie za zneužitie právomoci verejného činiteľa. Párkrát som sedel na lavici obžalovaných v absurdnom súdnom vy-konštruovanom procese, zažil som absurdity tohto súdnictva, výroky prokurátora Pavlíka z PB, že by vedel rozprávať, čo porobili vychovávatelia! Keď som sa ohradil, že nie som Ježiš Kristus, aby som snímal iných hriechy, dospel ešte k väčšej absurdite, povedal, že som sa dopustil trestného činu, a na otázku môjho advokáta akého, odpovedal, že som sa dopustil takého trestného činu, že som sa ho dopustil!
Počas toho, moja manželka sa odo mňa úplne odčlenila, jedine môj vtedy maloletý syn Andrej bol pri mne, chodil som na súdne pojednávanie a moja žena sa správala ku mne ako k neznámemu. Napokon súd odklepol moju nevinu, našťastie ma podcenili, prokurátor sa odvolal, ale Krajský súd v BB to dohromady ani neriešil, potvrdil moju nevinu a ešte predo mnou zvozili prokurátora, že akými nezmyslami ich zaťažuje, že to by bolo maximálne na disciplinárne potrestanie. Ale výsledok bol ten, že som bol právoplatne prepustený s hanbou, nezamestnaný, s rozbitou rodinou. Pravdepodobne zo stresov moja vtedajšia manželka ochorela na rakovinu prsníka. Ja som sa následne na to rozviedol a môj syn po dovŕšení plnoletosti prišiel bývať ku mne.
Potom som skúšal šťastie v podnikaní, nie príliš s veľkým úspechom, pár rokov som opäť pôsobil v školstve. Keď začala Gorila, prišiel som tam sprvu preto, lebo som chcel konečne vykričať to obrovské bezprávie spôsobené na mne, roky som bojoval, nebál som sa vládnej mafie, bol som ochotný ísť aj do Štrasburgu, nebál som sa nadriadených, ani na generálnom, ani na ministerstve, ale to bolo všetko. Vtedy to bolo ozaj nepriestrelné. Po prvom alebo druhom raze všimol som si, že hnutie asi zanikne, potrebuje zapálených ľudí, tak som sa pustil do toho už nie len so zámerom vykričať celé to chrapúnstvo, ale začať aktivovať ľudí, ukázať im, že ak nie ste pasívni, máte šancu prežiť, ukážete iným, že sa to dá! Sklamal ma pred rokmi Lipšic, odvolal pred rokmi JUDr.Fábryho, bývalého generálneho riaditeľa, poslal som mu otvorený list: Spomienka na chrapúňov, alebo spomienka na vedenie rezortu väzníc, kde som popisoval praktiky, ako funguje celý tento obludný systém, štát v štáte. Dostalo sa mi od jeho tajomníka akurát pár fráz, ako sa všetko zmenilo, ako je to už dobré, netreba re-kriminalizovať Ilavu, atď... po pár mesiacoch mi tajomník poslal dôvetok, že sila je v odpúšťaní a následne na to, kvôli Černákovi re-kriminalizovali Ilavu, ale to len v tomto prípade. Preto som raz napísal, že Lipšic nemá morálne právo hovoriť do vývoja spoločnosti. Keď sa jednalo o život Laurinca, kašľať na Ilavu, ale ak išlo o Černáka, tak to už museli riešiť a pritom, ako som uviedol, to bola len špička ľadovca. Tam neexistoval takmer nikto čistý, až na pár výnimiek, ale to už sa netýkalo ich záujmov...
A kto chce spoznať moje nadanie, tak v malej forme môže si pozrieť na www.bandzone.cz/rokomarg moju staršiu tvorbu. Zatiaľ toľko, dalo by sa veľa písať o podvodoch, o tom, ako GP zasielala sťažnosti aj GR priamo riaditeľovi, aby si spravil poriadok a oni formálne chodili tam, veľa by sa dalo popísať, tie tri roky sú po stovkách dní, bol som známy dokonca až na ministerstve, ako som sa po čase dozvedel. Bol som hádam jediný rebel, volali ma Partizán, Generál bez vojska, Sám vojak v poli. Ale bojoval som a budem ďalej....!"

A nezabudnite 19/1/13...pokračujeme!!! Hlavy hore Slováci - ideme ďalej!!!

Komentáre

Nesúhlasím s tým, že si bol zakladateľ odborovej organizácie v NVÚ Ilava, ale inak Ti držím palce. A ešte, ak budú vodiči štrajkovať, robte to tak, aby ste neobmedzovali iných, čo za situáciu nemôžu. Ak si ich poštvete poroti sebe, nebude s Vášho štrajku nič.

Feedback