Varoufakis ako symbol gréckej revolúcie

            Grécko bolo odjakživa epi-centrom európskych dejín. Po voľbách sa v Aténach chopili pier noví spisovatelia a zatiaľ prinášajú príbehy plné zápletiek, zvratov a všetkého, čo môže nadchnúť politických pozorovateľov znudených z nezáživných rozprávok s naoko dobrým koncom.
            V Grécku varia silnú kávu. Istotne viacerým eurobyrokratom príde ohromne horká. Zaujímavé je, že práve oni dodali Grékom ingrediencie na jej prípravu.
            Na čele autorského kolektívu novodobých gréckych dejín stojí Yanis Varoufakis – minister financií tejto slávnej krajiny. Akiste ste si ho všimli. Prišiel ako leják, kvôli ktorému zvlhol pušný prach napríklad Dijsselbloemovi, či ostatným predstaviteľom úniovej politiky. Varoufakis je v skutku svojský – nenosí kravatu ani na top rokovania, je zanietený harleyák a blysol sa viacerými gestami na hranici diplomatickej únosnosti.
            Prvoplánovo by sme mohli vyhlásiť, že to je grobián, ktorý si robí dobrý deň zo vznešených politikov. Takto by sme mohli zatratiť aj jeho profesúru v oblasti ekonómie. A to by nebolo správne.
            Dovolím si označiť tohto pána za symbol. Symbol konca jednej ekonomickej éry a začiatku druhej. Prišiel, aby svojou bezprostrednosťou hraničiacou s aroganciou otvoril oči všetkým, ktorí sa tvária, že všetko je v naprostom poriadku. Netreba ho vnímať len v kontexte nezakasanej košele, ale v omnoho širšej symbolike.
            Po prvé, Európska centrálna banka bazíruje na 2% inflácii. To znamená, že tí, ktorí šetria, teda tí zodpovední – tým sa úspory každoročne znehodnocujú. A dlžníci, ktorí si radi požičiavajú – tí v reálnej hodnote vrátia veriteľom menej. Je to v poriadku?
            Po druhé, priam nezriadene sme sa zadlžili. Takí Gréci majú približne 300-miliardovú sekeru. Celý svet sa topí v dlhoch. Ťažia z toho veritelia ako Medzinárodný menový fond, či Európska centrálna banka. Im to vyhovuje, lebo majú celý svet v područí. Je správne, ak si štát požičiava peniaze na svoj chod od nejakej inštitúcie, ktorej vazalom sa stáva?
            Po tretie, Európa po vzore Ameriky pristúpila na kvantitatívne uvoľňovanie peňazí do obehu. V skratke, vytlačia sa miliardy eur a keďže ich bude hrozne veľa, tak si ich budeme môcť lacnejšie požičať. Už Jean Baptiste Colbert, či Mária Terézia spolu s Jozefom II. chápali, že peniaze musia byť niečím kryté, preto napríklad zakázali vývoz drahých kovov z krajiny. Je správne, ak dnes nespútane tlačíme haldy peňazí bez krytia?
            Načrtol som niekoľko vád kapitalistickej ekonomiky. Myslím, že som neprišiel s ničím prevratným a sú to skôr všeobecne známe pravdy. Ale niektorí veční optimisti budú tvrdiť, že všetko je v poriadku a Gréci by mali ďalej predlžovať trvanie záchranného balíka a poslušne splácať úvery. Ono je to ale hlúposť od začiatku. Kto si len mohol myslieť, keď Grékom požičiaval, že jedného dňa splatia 300 miliárd eur? Pri súčasnom výkone ekonomík je to len pekný a zároveň naivný sen.             
             Odjakživa som zástancom názorového prúdu, ktorý hovorí, že tieto horibilné dlhy sa budú musieť odpísať, teda zmazať. Dovolil som si ale túto teóriu rozvinúť. Finančné trhy reagujú citlivo a emotívne  na rôzne situácie. Čo sa asi stane, ak dôjde k tomu, že sa trebárs Grékom odpustí 100 miliárd? Položme si otázku, akú hodnotu má 100 miliárd, ak bol úver v takej sume iba tak odpustený? Žiadnu. Finančné trhy by mohli reagovať prudkým prepadom reálnej hodnoty peňazí. To znamená, že by sa nám napr. znehodnotili úspory v bankách. Mohlo by to zájsť ešte ďalej. Peniaze ako jednotné platidlo by skončili a bolo by treba sa poobzerať po vhodnej náhrade. Dúfam, že to nebude nejaká virtuálna mena.
            Čo ak sa ale obrí veritelia natoľko zatnú, že si svoje peniaze jednoducho nepustia? Krajiny si požičiavajú tak, že vydajú dlhopisy a trebárs menový fond ich skúpi, čím poskytne krajinám peniaze a zároveň sa dostane do pozície veriteľa. Dlhopisy majú svoju splatnosť. Predstavme si situáciu, že krajina neplní záväzky z dlhopisov a situácia sa vyhrotí až tak, že veritelia budú za svoje splatné a nesplatené dlhopisy vyžadovať náhradné uspokojenie. Gréci by povedzme prišli o niekoľko štátnych podnikov, či ostrovov. Tie by sa ocitli vo vlastníctve nejakej inštitúcie. Takto by sa mohli sprivatizovať celé krajiny. Nedokážem povedať, či načrtnutý scenár je reálny. Ale aj táto alternatíva bude rezonovať svetovou ekonomikou v dohľadnej dobe.
            Varoufakis to chápe veľmi dobre. Je bez šance na splatenie dlhu. Potrebuje získať čas, aby lepšie premyslel únikové cesty a následnú stratégiu. Možno sa raz o ňom bude písať v dejepisných učebniciach ako o zlom ujovi. Každopádne, Gréci si opäť zastali svoju pozíciu pri tvorbe histórie tohto sveta.
 

Pridať komentár

Feedback