Straničky naše

Málo nás, málo nás, poď ty ešte medzi nás.

Popularizácia politiky je nepochybne dôležitá. Niekedy by nás však popri ceste mohol prekvapiť aj billboard s iným obsahom. A nejde len o to. Odhliadnuc od toho, že Slovensko je nad pomery spolitizovaná krajina, počnúc podnikaním, končiac nevedno kde, stále žasnem nad jasnozrivou víziou samozvaných politikov z ľudu.

Áno, hovorím o tých, ktorí pár mesiacov, prinajlepšom dva roky pred voľbami zakladajú politické strany hop-šup systémom. Motivácie bývajú rôzne. Niekto sa napríklad chce vidieť aj z druhej strany obrazovky. Po odrátaní väčšiny nám zostane aj zopár tých, ktorí sa snažia poukazovať na spoločenské problémy. Pričom poukázať je jedna vec, vyriešiť druhá... .

U nás máme jeden primát! Najviac politikov na meter štvorcový. A tým sa len tak hocikto nemôže pochváliť. Už aj Kubo z nášho bloku kandiduje. Nedávno s vyznamenaním skončil na súkromnej v Bratislave. Zo základnej si ho pamätajú ako tichého. Ale v Bratislave. Tam mu dali rozumy! Dnes sa nebojí otvorene hovoriť o problémoch našej spoločnosti. Na všetko má riešenie, ako inak, podložené vlastnými skúsenosťami. Veď bol dva mesiace na brigáde v Nemecku.

Juraj je manažér oblastnej divízie drevospracujúcej firmy. V názoroch istý a neoblomný. Vidí štát ako príšeru, ktorá mu každý mesiac zožerie pár stovák eur z výplaty ako dane a odvody. Z jeho platu sú sýte deti štátnych úradníkov a učiteľov. Navyše musí byť nútene solidárny s tými, čo majú alergiu, zlomili si nohu, alebo dostali cukrovku. Oslovila ho predsedníčka novovzniknutej strany, s ktorou sa pozná z tábora, ako vhodného kandidáta do parlamentu. Veď Juraj toho veľa nenahovorí. Ale zato koná. Z rečí vyplynulo, že ako prvé by poriešil fondy pre svoju firmu. Že pôjdu so šéfom fifty-fifty.

Nuž, aj toto sú naši rádoby zákonodarcovia. Pasívne volebné právo je garantované Ústavou s minimálnymi obmedzeniami každému občanovi. Pri absencii zdravého rozumu teda obmedzenia, okrem ústavných, neexistujú. A tak máme temer 30 strán so 150 kandidátmi. Ľudia, o ktorých sme neslýchali. Ľudia, ktorí boli aktívni v občianskom živote nanajvýš účasťou na obecnom plese. Ľudia, ktorí teraz narýchlo kupujú punč na vianočných trhoch. Ľudia, ktorí narýchlo napísali dva blogy a na internet si zavesili tri fotky s predsedom strany. Títo sa cítia byť povolaní prijímať zákony v parlamente.

Zhluknutí v straničkách sa bijú do hrude o lepšie Slovensko. Realita je ale taká, že politická strana, či chceme, alebo nie, je základný element nášho parlamentarizmu. Strana, nie stranička. Strana s jasnou organizačnou štruktúrou, manažérmi, PR oddelením, poradcami, prepracovaným systémom komunikácie, schopná obsadiť štátny aparát fundovanými ľuďmi. Strana, na ktorej čele sú štátnici, nie samozvaní lídri, ktorí radi vidia blikať kameru načerveno.

Ďalším bludom sú slogany typu: „nahraďme politikov.“ Keď vás raz zvolia do Národnej Rady SR, politikom sa stanete, či chcete, alebo nechcete. Nie? Tak ju potom premenujme na Rada manažérov SR. Lepšie?

Azda jediným signifikantným prínosom sú niektoré programové body malých strán. Neboja sa rozprávať o progresívnych zmenách, o tom, ako by to robili oni inak. Tak ponúkajú zaujímavé riešenia v oblasti daní a odvodov pre podnikateľov, zjednodušenie fungovania štátnej správy, zlepšováky vo vzdelávaní a pod.

Na druhej strane, možno len nepoznajú mantinely. Lebo štát to nie je firma, kde keď prijmem rozhodnutie, všetci ho bezvýhradne vykonajú. Nepoznajú mantinely verejnej mienky a podhubia záujmových skupín. Je ľahké napísať „chceme zmenu“ na letáčik a vhodiť ho do schránky. Napokon, vôľa adresáta sa ukáže vo voľbách. 

Pridať komentár

Feedback