Štát v štáte. Alebo o neprispôsobivých občanoch.

Slovenskú spoločnosť dlhodobo kvári kvantum trvale neriešených otázok. Týka sa to najmä spoločensky citlivých tém, za riešenie ktorých akoby nikto nechcel niesť zodpovednosť. Jednou z týchto pálčivých otázok je aj spôsob riešenia rómskej problematiky.

Predkovia dnešných Rómov pochádzajú z indických kočovných kmeňov. Spomedzi stredoeurópskych krajín žije práve na Slovensku najviac príslušníkov rómskej komunity – odhadom vyše 500-tisíc. Ďalej je táto komunita rozšírená najmä v Rumunsku, Maďarsku, či Českej republike, ako aj v iných európskych krajinách, či krajinách Blízkeho východu. Nemôžeme sa teda tváriť, že riešenie rómskej otázky je len záležitosťou Slovenska a iné krajiny tento stav nezaťažuje. Aj vo vyspelejších krajinách ako Slovensko sa nachádzajú štvrte, ktoré nie sú práve najhostinnejšie. Ako príklad uvediem časť východného Londýna – East End – štvrť prisťahovalcov zo všetkých kútov sveta, či rôzne arabské štvrte vo vyspelých európskych krajinách.


Vravíte si, za všetko môže zle nastavená menšinová politika? Tak potom, ďalším rozvíjaním tejto tézy nevyhnutne dospejete k tomu, že za všetko môžu zákony, či právo. V kontexte s týmto si je potrebné uvedomiť dôležitú vec, a to, že práve skúsenosti z minulých období súvisiace najmä s 2.svetovou vojnou a s nevraživosťou voči menšinám, viedli k uzákoneniu pevných právnych princípov, ľudských práv a slobôd a v neposlednom rade z toho vyplývajúcich menšinových práv. V súčasnej právnej úprave platí, že menšiny majú nárok na ochranu, a to v dvoch rovinách: prevention of discrimination, teda právo na rovnaké zaobchádzanie a protection of minorities, teda práva na zvláštnu ochranu a zvláštne možnosti rozvoja. Tieto dve roviny práv by mali viesť k tomu, aby daná menšina žila životom takým istým ako majoritné obyvateľstvo, teda aby jej príslušníci mali rovnoprávny prístup k vzdelaniu, práci, zdrojom. Môj pohľad: Ak sa pridržiavame toho, že príslušníci menšín majú nielen právo nebyť diskriminovaný, ale aj právo na zvláštnu ochranu, myslím, že práve kvôli tomu môže naopak dochádzať k znevýhodňovaniu väčšinového obyvateľstva.


Jednou z oblastí, kde dochádza k akémusi nepochopeniu reality zo strany zákonodarcov je oblasť sociálneho zabezpečenia. Narážam najmä na Rómov, ale aj množstvo „sociálne odkázaných“ bielych. Apropo, kto bude pracovať, keď nemá prečo? Práca? Veď to je zbytočná strata času, ktorú si tzv. sociálne odkázaní Rómovia, či bieli nemôžu dovoliť. Štát dlhodobo nevytvára nástroje, ktorými by bol schopný dosiahnuť spravodlivé odmeňovanie. Aká práca, taká pláca. Toto klišé, ale u nás neplatí pre všetkých. Naopak, postupom čase sme zaviedli systém odmeňovania podľa počtu detí. Investovanie do mladých sa predsa vypláca. Potom, keď vyrastú, budú vedieť ako sa ísť zapísať na úrad práce, či ukradnúť susedom zopár kilogramov nepotrebného medeného káblu... . A teraz vážne. Štát mesačne prichádza o milióny eur, aby vedel poskytnúť materiálne zabezpečenie väčšine Rómov. Na to, aby štát mohol primerane materiálne zabezpečiť nepracujúcich, musia existovať pracujúci. Z toho vyplýva, že jedny robia na druhých a štát je akýmsi sprostredkovateľom tejto krádeže. Ďalší problém vyvstáva, keď zistíme, kde končia oné sociálne dávky – nakupuje sa za ne „ nevyhnutný „ spotrebný tovar ako alkohol, či cigarety, prípadne končia v hracích automatoch. Existujú mnohé akadémie finančného vzdelávania, prečo nevytvoriť jednu štátnu, kde by Rómovia mali povinnosť zúčastňovať sa kurzov efektívneho vynakladania peňazí? Vrcholom a drastickým zakončením všetkého je, keď si chudera šička, ktorá celý život pracovala za minimálnu mzdu, príde na dôchodok oveľa nižší ako kadejaký „ponevierač“, ktorý celý život nepracoval a ktorému dobrosrdečný štát vypočíta dôchodok z priemernej mzdy v hospodárstve. Bol by som za, ak by hocktorého nášho zákonodarcu napadlo, aby sa dôchodok ľudí, ktorí nepracovali aspoň 15 rokov, vypočítaval nie z priemernej mzdy, ale zo mzdy minimálnej, alebo priznajme týmto nikdy nepracujúcim v dôchodkovom veku len nárok na životné minimum. Toto by bol jeden z nástrojov, ktorý by prinútil ,a to aj v súlade so zákonom, nepracujúcich pracovať.


Ďalšou oblasťou je bytová otázka, kde jednoznačne dochádza k znevýhodňovaniu slušných a pracujúcich ľudí. Už sme si zvykli na to, že v našom okolí vyrastajú kadejaké chalúpky, doslovne vzaté – čierne stavby. Nedávno som čítal v jednom týždenníku, ako je to s bývaním na Luníku IX. Pôvodne to malo byť najkrajšie sídlisko v Košiciach. Všetko sa rázom zmenilo, keď sa tam žačali sťahovať neprispôsobiví občania. Dnes je z tohto sídliska zberný kôš odpadkov. Koľkí z nás žijú v bytoch, za ktorých réžiu poctivo platia? Prečo aj v tomto smere nenachádzame rovnoprávnosť? Alebo sa opäť chceme skryť za nálepku neprispôsobivosti? Za veľkú väčšinu bytov na Luníku IX sa neplatí. Paneláky sú v takom dezolátnom stave, že priamo ohrozujú život a Stavebný úrad naradil zbúranie niekoľkých blokov. Neprispôsobiví občania automaticky žiadajú o poskytnutie náhradného bývania. Vážení, to je nonsens. Neplatím za byt, dostanem ho do dezolátneho stavu a nakoniec žiadam o pridelenie ďalšieho bytu...Namiesto toho by sme mali podporovať prideľovanie bytov mladým rodinám, ktoré si z pochopiteľných dôvodov nemožu dovoliť investície takéhoto typu.


Na druhej strane, aj keď je riešenie rómskej problematiky zreteľným problémom, kompetentní málokedy nachádzajú pri parciálnych snahách o zmenu širšiu podporu verejnosti, či inštitúcií. Práve tieto samozvané inštitúcie sú brzdami väčšiny snáh, lebo neraz dokážu skrz svoje demagogické tvrdenia zmanipulovať aj verejnú mienku. Jednou zo snáh, ktorú vítam a o ktorej sa dlhodobo rozpráva je zriadenie internátnych škôl pre rómske deti. Nestihli sme vychovať jednu generáciu Rómov, pri tej ďalšej si už podobné zaváhanie nemôžeme dovoliť. Cesta vedie aj cez vzdelávanie mladých, ktorí sa poväčšine učia len na základe príkladu rodičov, ktorý dostávajú v osadách. U väčšinu týchto detí je zrejmým negatívom plnenie, či skôr neplnenie školskej dochádzky. Práve preto sú internátne školy jedným z možných riešení. K výučbe by dochádzalo pod celodenným dohľadom kvalifikovaných pedagógov. A nič nie je viac ako dať deťom výchovu a vzdelanie. Práve toto je cesta inklúzie, teda začleňovania Rómov do našej spoločnosti.


Vymedzil by som tri podstatné zložky, ktoré sú potrebnými esenciami pri začleňovaní Rómov do spoločnosti: 1. Naučme ich, alebo dajme im dôvod na to, aby sa naučili, že peniaze nie sú zadarmo a že si ich treba zaslúžiť. Naučme ich s peniazmi hospodárne nakladať. K tomu je však potrebné aj to, aby chceli aj oni. O nejakom nútení do niečoho, možno bohužiaľ, v právnom štáte nemôže byť reč. 2. Podchyťme mladú generáciu Rómov a dajme im šancu na vzdelanie. Cesta vedie odtrhnutím detí od osád, kde sa málokedy vedie civilizovaný život. Dajme im príklad ako sa žije dôstojný život. 3. A to s imperatívom, či pomyselným výkričníkom. Naučme ich, že právo, či zákony nám neposkytujú len oprávnenia a nároky, ale taktiež aj povinnosti, ktoré je potrebné a žiaduce dodržiavať. Nedovoľme, aby vznikol a rozpínal sa štát v štáte, kde jedni dodržiavajú pravidlá a iní nie.
 

Pridať komentár

Feedback