Slovensko bez európskych snov

Poviem vám jeden príbeh. Bola raz istá krajina. S horami aj bez nich. S hordami kritikov, ktorým boli nasľubované hory-doly. Chlapi sa stretávali v krčmách. Oplývali silnými rečami,  ako by to robili ináč. Že prečo nemôžu vládnuť oni? Ženy už z princípu považovali politiku za svinstvo. Takto život plynul a ich deti rástli. Napokon, veď aj ujo Jožo nadáva na všetko...tak prečo by nemohli aj ony? Až raz prišiel ten deň. Pokojná atmosféra na vidieku – babky v záhradkách, báčikovia v lese. Mešťania dospávali piatkovú prehýrenú noc. Sobota ako každá iná. V tom virvare by nikoho ani len nenapadlo, že sa volia akísi oní...no...veď viete.
A tu sa príbeh končí a začína krutá realita. 24. mája sme opäť raz nevyužili šancu. Nevyužili sme loptu nadhodenú na smeč. Slovensko ostalo na chvoste záujmu o európsku politiku. Nehnevajte sa, ale ani nemuseli zapínať tlačiarne na Ministerstve vnútra. Načo míňať papier, ktorý nakoniec bude využitý len na 13 %? Pardon, teda na 13, 05 %. Lebo tu už treba rátať každú stotinu... .
Slovenský paradox. Takéto označenie sa postupne začína zžívať s našou krajinou v súvislosti s voľbami do Európskeho parlamentu. Europoslancov sme si totiž volili už tretíkrát a opäť sme trhali vlastné rekordy. Nemusíme zúfať. Bratia Česi sa nás v tomto boji zastali. Sú druhí od konca, čo sa volebnej účasti týka (volilo 19, 5 %). Výrazná apatia voči dianiu v Európe vládne aj v ostatných krajinách bývalého východného bloku, či na Balkáne. Ostáva záhadou, prečo práve „nové“ členské štáty, ktoré v podstate dostávajú najviac a odovzdávajú najmenej, nedokážu preukázať väčší záujem o Európu.
Veľké veci sa diali aj z iného hľadiska. Nízka účasť a tvrdé presvedčenie niektorých o zlom doterajšom smerovaní Únie dostali do kresiel europoslanocov, ktorí sú v podstate anti-europoslancami. Zdá sa, že nielen na Slovensku, ale aj v Európe sú na ústupe tradičné politické strany. Kto ich nahrádza? Buď sila a popularita známej osobnosti. Alebo dôvtipnosť a premyslenosť programových téz. Ľudia teda nevolia tradíciu, ale človeka, s ktorým sa stotožnili, alebo program, ktorý ich zaujal. Možno predpokladať, že ďalší vývoj so sebou prinesie zvyšovanie počtu týchto netradičných politických síl. Tvrdím to preto: a) elektorát, teda spoločenstvo voličov bude postupom času prirodzene mladnúť, b) tí, ktorí vidia úspechy novovzniknutých politických subjektov a kandidátov v extrémne krátkom čase, budú chcieť ich úspech kopírovať.
Európsky parlament bude mať v tomto volebnom období 751 členov. Z toho je zrejmé, že naša „trinástka“ sa osve nepresadí. Európsky parlament je kolektívny orgán. Poslanci v ňom vytvárajú frakcie, pričom na vytvorenie frakcie je potrebných aspoň 28 poslancov z minimálne 7 štátov. Najväčšími frakciami sú tzv. ľudovci a socialisti. Otázkou ostáva, čo vznikne, či nevznikne z početnej skupiny novozvolených poslancov, ktorých ideologické zaradenie predstavuje pre nepredvídateľnosť ich postojov ťažkú úlohu.
Skepsa silnie. Voliči poslali jasný odkaz. Už nechcú krízu. A práve krízu si spájajú s volebným obdobím predošlého Európskeho parlamentu. Preto to niektorým spočítali. Je to chybná logika. Krízu spôsobili iní, ale to je nadlho. Bude novozvolený Európsky parlament pôsobiť sebadeštrukčne? Je niečoho takého schopný? Po prijatí Lisabonskej zmluvy sa výrazne posilnila právomoc EP. Je to jediná inštitúcia EÚ, do ktorej si občania priamo volia svojich zástupcov. O európskej integrácii sa hovorí ako o nezvratnom procese, teda procese ktorý sa nedá zastaviť. Obávam sa opaku. EP síce nie je jediná inštitúcia EÚ, ale môže mať veľký vplyv na ďalšie prehlbovanie integrácie. Otázka stojí inak. Chcú Európania ďalšiu integráciu? Vychádzajúc z výsledkov volieb, väčšiny sa to zrejme netýka... . Nuž, nevedomosť je zlým pánom.
Uvažujme. Ak by integrácia pokračovala ďalej, môže to znamenať dve veci: buď dôjde k pristúpeniu nových štátov, alebo sa budú rozširovať právomoci Únie vo vzťahu k členským štátom a subjektom vnútri nich. EÚ sa dá rozširovať už len smerom ďalej na východ. A čo tam? Tam sú orientované záujmy Ruska. Viď situácia na Ukrajine. Preto pristúpenie nových členských štátov vidím ako nereálne z krátkodobého hľadiska. Naopak, existuje aj proces vystúpenia štátu z EÚ. V krajnom prípade to nie je nemožné. Príkladom týchto nálad je Veľká Británia, ktorá nechce ďalších imigrantov a záťaž sociálneho systému. Briti sa o seba dokážu postarať aj bez EÚ. A čo rozširovanie právomoci EÚ? V poslednej dobe sa spomína najmä prísnejšia a centralizovanejšia regulácia finančných trhov a bánk. Nachvíľu ale isto bude ticho. Kým novozvolení poslanci oprášia kreslá po odchádzajúcich poslancoch. Existujú názory, že ďalším stupňom integrácie je európska federácia. Jednoznačne: nie je ju na čom postaviť. Európa je multikultúrna a rozmanitá. Nedá sa spojiť len na papieri. A pri silnejúcom nacionalizme už vôbec. Práve naopak, pre dobro všetkých je potrebné uvažovať o posilnení postavenia národných parlamentov a vlád.
Slovensko stratilo európske sny. Vlastne, ešte sa mu ani nesnívali. Voliči nesklamali a tradične nízkou účasťou posunuli do kresiel aj tých, ktorých by tam nechceli mať. Európa je na križovatke. Navrhujem: pochovajme krízu. Už ani slovo o nej. Budujme vlastnú štátnosť, ale nezanevierajme na hodnoty, na ktorých je postavená Únia. Pripomeňme si, že Únia je vo svojich prazákladoch spoločenstvo štátov, ktoré nechcú hašterenie, vojny, ale chcú mier. Na tom sa dá stavať. Lebo ani mier nemusí byť samozrejmosťou. Majme to na zreteli. Na druhej strane: EÚ je postavená na zmluvách. Papier dokážete rýchlo zapísať. A tiež rýchlo zapáliť. Hľadajme preto jednotiace prvky medzi štátmi v reálnom živote. Budujme EÚ hodnotovo, nie záujmovo.

Pridať komentár

Feedback