Politika s ľudskou tvárou

Kto sa nepozerá do zrkadla, nevie ako vyzerá. Môže uveriť lichôtkam, alebo prepadnúť kritike. Stále to však bude o názore iných. Keď sa zbadá v zrkadle po 25 rokoch, možno zistí, že má pridlhé vlasy, neoholenú bradu, alebo zopár zapálených vyrážok. To ho vedie k návšteve kaderníka, kozmetičky alebo holiča. Chce dobre vyzerať a páčiť sa – sebe aj ostatným. Slovensko je už 25-ročný dospelák. Nastal čas na pohľad do zrkadla. Nastal čas na sebareflexiu svedomia.

Zrkadlá neklamú. Klamú sa tí, ktorí v nich nechcú vidieť pravdu. Nepotrebujeme žiadne prikrášľovanie. Čosi tu proste nehrá... . Štát je spoločenstvom ľudí – najmä občanov. Zrkadlo pre štát nastavujú jeho občania. Prečo je Slovensko škaredé pre mladých, neslušné pre dôchodcov, nespravodlivé pre pracujúcich? Čosi tu proste nesedí.
Nemožno nájsť vinníka, ktorého by sme mohli usvedčiť. Chyby v tomto diktáte však nepochybne robí politika ako systém riadenia spoločnosti. Spoločnosť ale má tú moc, zobrať do ruky červené pero a upozorniť na nedostatky. Aká by mala byť politika, aby bolo načerveno podčiarknutých nedostatkov čo najmenej?
Občiansky rozmer. Tento rozmer kladie požiadavku väčšej zaangažovanosti občana. Od prístupu k informáciám, cez využívanie volebného práva, až po zapájanie do procesu politickej tvorby. Občan musí prijať záväzok zodpovednosti za smerovanie krajiny. Nemôže byť ľahostajný. Politici musia podať ruku občanovi. Rozšíriť možnosti vplyvu občana. Tak, aby videl spätnú väzbu svojho konania. Na úrovni komunálnej politiky sa núka možnosť organizovania tzv. town-meetings, kde by obyvatelia mohli vyjadriť svoj názor na dianie v obci. Referendum je prostriedkom priamej demokracie. Náklady na jeho usporiadanie, ale niekedy prevyšujú účel, ktorý sa ním má dosiahnuť. Každopádne, je nutné dokázať, že politici si ctia referendum a jeho výsledky považujú za záväzné nielen podľa Ústavy, ale aj prakticky. Aj politik je v prvom rade občan. A mal by na to pamätať. Keď robí niečo škodlivé pre spoločnosť, tým pádom škodí aj sám sebe. Občan so záujmom uchádzať sa o miesto v politickom svete musí prichádzať s víziou. S plánom, ktorý chce učiniť. Neraz sa pošmykne, alebo narazí na odpor záujmových skupín. Ale vízia je čosi nadstavbové – čo sa nemení jedným, alebo dvoma neúspechmi. Obzvlášť smutné je, ak sa niekto uchádza o miesto v politike hľadiac len na osobné záujmy. Kritika vraj posúva vpred. Kritici by však mali vystúpiť z tieňa krčmového dymu. Nabrať odvahu a postaviť sa zodpovedne k volebnému právu. To je šanca! Budúcnosť patrí občianskej politike. Nie politike zištnosti, ale politike služby!
Sociálny rozmer. Politika na Slovensku musí mať nevyhnutne sociálnu pečať. Nielen z dôvodu, že je príťažlivá z hľadiska politického marketingu. Niektorí v sieti uviazli a iní sa na nej vyvaľujú. Sociálny systém potrebuje urgentný zásah. Potrebuje selekciu. Teda rozčlenenie na tých, ktorí potrebujú oporu siete a tých, ktorí sieť zneužívajú. Tento zásah musí byť ale robený citlivo. Najlepšie od prípadu k prípadu. Pretože stanovenie jednotného rámca môže sťažiť situáciu aj jednotlivcom a rodinám, ktoré opateru sociálneho systému prosto potrebujú. Máme mnoho absolventov sociálnej práce, tak prečo to nevyužiť? Sociálnosť sa prelína so solidaritou a spolupatričnosťou. My všetci spolu niekam patríme. Jeden štát, jedna spoločnosť. Kde je hranica medzi solidaritou a doplácaním na niekoho? U každého inde. Práca je nedostatkový „tovar“(aspoň podľa množstva evidovaných nezamestnaných). Pri nedostatku tovaru býva buď priveľký dopyt, alebo malá ponuka. Každopádne, taký nedostatkový tovar má veľkú hodnotu. Nemám pocit, aby sa nezamestnaní hnali za objavovaním pracovných príležitosti. Veď doma od telky môžu poriešiť celý svet. Cesta vedie osobným príkladom rodičov. Nie je prípustné, aby nezamestnaní generovali ďalších nezamestnaných. Štedro nastavený sociálny systém nepodnecuje snahu, naopak znižuje hodnotu pracujúcich v očiach nepracujúcich. Vraj, akí sú hlúpi... . Pridajme dôchodcom, invalidom, rodičom a zoberme povaľačom!
Právny rozmer. Štát potrebuje právo a právo potrebuje štát. Štát potrebuje právo, aby mohol regulovať spoločenské vzťahy a realizovať štátnu moc. Právo potrebuje štát, aby mohlo dochádzať k jeho vykonávaniu a uplatňovaniu. Z aprílového počasia, plného zmien, má radosť málokto. Musíte byť v strehu. S dáždnikom, plášťom, ale zato v krátkom rukáve. Ako ťažko reagujeme na zmenu počasia. O čo ťažšie sa nám reaguje na neustále zmeny v zákonoch? Občan má z toho jednu veľkú legislatívnu depresiu. Tvorbe zákona by mal predchádzať celospoločenský diškurz. Zákon nemôže byť prijatý len zhora. Bez toho, aby reagoval na potreby subjektov, ktorých sa dotýka, alebo dokonca im škodil. Zákon nemôže byť závislý na vládnej garnitúre. Musí byť nadčasový. Najlepším prostriedkom, ako dosiahnuť dlhú životnosť zákona, je hľadať pri jeho prijímaní podporu naprieč celým politickým spektrom. Zákony nemôžu byť ľavicové, ani pravicové. Musia byť stabilné. Poslanci Národnej rady disponujú legislatívnou iniciatívou. Práve na ich pleciach je zodpovednosť za tvorbu stabilného práva. V rámci opatrení na zvýšenie kvality legislatívnych návrhov by mohlo dôjsť k vytvoreniu pracovných skupín v jednotlivých poslaneckých kluboch. Jedni by mali pôsobnosť v oblasti životného prostredia, iní v sociálnych veciach atď. Takto by mohol byť legislatívny proces prehľadnejší.
Ekonomický rozmer. S nástupom panstva práva po úpadku socializmu sa dostala ekonomika do úzadia. Máme rôznych aktivistov. Burcujú nás kvôli ľudským právam. Jedni chcú potraty a eutanáziu. Druhí tradičnú rodinu. Kto ale vezme do ruky zástavu a pôjde manifestovať za udržateľnosť ekonomík? V období socializmu bol nad právom štát. Dnes je situácia obrátená. Právo je veličina, ktorej sa podriaďuje aj štát. Nič proti. Len štátu sme nemuseli uťať ruky pri riadení ekonomiky. Je to úplne jasné. Neviditeľná ruka trhovej ekonomiky nefunguje. Štáty sa horibilne zadlžujú. Prijímajú sa opatrenia proti zadlžovaniu, ale verte, či nie, situácia je nezvratná. Spejeme k rozpadu ekonomík ako ich poznáme. Je to systémová chyba, ktorú nemožno našiť na oblek žiadnemu politikovi. Štát potrebuje prevziať opraty ekonomického riadenia. Strategické podniky mu musia bezvýhradne patriť. Cez zisky týchto podnikov následne môže financovať lepšie školstvo, zdravotníctvo a sociálne veci. Súkromné podnikanie musí mať medze. Nemôže predsa od nejakého Francúza, Rusa, či Nemca byť závislé celé Slovensko. Štát musí rozdať karty. Nezodpovedný hospodár si zaslúži dlhý bič a krátky dvor.
Budujme politiku s ľudskou tvárou!


 

Pridať komentár

Feedback