Obdobie sociálnych zemetrasení

Každý, kto sa aspoň námatkovo venoval štúdiu dejín, musí skonštatovať, že históriu píšu najmä vojny, bitky a boje. Ostatné je už len hra s číslami...

My, Stredoeurópania, si mnohokrát ani neuvedomujeme, akého šťastia sa nám v živote dostalo už len tým, že sme sa narodili práve v tomto regióne. Chvalabohu, o vojnových konfliktoch a rôznych roztržkách sa dozvedáme len zo strán novín, ktoré potom zapadajú prachom na našich poličkách. Máme dostatok jedla a pitnej vody, vozíme sa autami, lietame, máme kde bývať, dostávame mzdu za prácu, môžeme sa vzdelávať – a čo je najpodstatnejšie, máme mier. Keď sa povie vojna, mnohí z nás si predstavia hrôzy, ktoré spôsobila trebárs taká 2. svetová vojna v rokoch 1939-1945, no to, že na svete dnes existujú ohniská bojov ako Izrael, Irak, Afganistan, Sýria, Egypt a i. už vníma málokto. Preto je málokto vďačný za „ostrov mieru“, na ktorom žijeme.

V roku 2009 svet zasiahla hospodárska a finančná kríza. To, čo sa spustilo potom, možno nazvať, lavínový efekt. Ekonomiky jednotlivých krajín začali strmhlav padať, podniky prepúšťali, nezamestnanosť stúpala a nespokojnosť ľudí rástla. Myslím , že o tejto kríze sa toho popísalo a povedalo už pomerne veľa. Každý sa snažil nájsť vinníka, vlády a ich predstavitelia si „balvan“ zodpovednosti navzájom prehadzovali ako horúci zemiak. Treba však uznať, že krajina ako Slovensko, s malým päťmiliónovým trhom, ktorá je pro-exportne orientovaná, musí znášať každý zásah do väčších ekonomík, s ktorými spolupracuje. Tým chcem povedať, že Slovensko a jeho ekonomické ukazovatele sa vo veľkej miere odvíjajú od prosperity našich „veľkých bratov“, akým je trebárs Nemecko, obzvlášť pri globalizovanom európskom trhu. Takže zhadzovať jarmo zodpovednosti na plecia tej, či onej slovenskej vlády je alibistické. Čas pokročil a dnes nás už nezaujímajú príčiny krízy, ale najmä jej dôsledky, s ktorými sa pasujeme a budeme sa s nimi musieť pasovať v budúcnosti.

Len tak na okraj, je ozaj veľkou škodou, že ekonomiky jednotlivých krajín nefungujú podobne ako naše domácnosti. V skutku jednoduchý človek si vie zrátať, koľko zarobí, koľko tým pádom môže minúť, prípadne, koľko chce ušetriť. Na druhej strane, študovaní a skúsení ekonómovia, ktorí sú financmajstrami v jednotlivých krajinách, idú častokrát proti zdravému rozumu. Alebo, žeby nám len prechádzali cez rozum? Ekonomiky dlhodobo fungujú na dlh – týmto tvrdením som neobjavil nový kontinent. Prečo potom chceme od ľudí uťahovanie opaskov? V niektorých prípadoch sa ozaj musím stotožniť s tvrdením, že štát nie je dobrý hospodár. Ba, čo viac, celé mi to príde ako dobre organizovaná hra s číslami...

Aby som ale nadviazal na to, kde som začal – v našom pokojnom európskom, či stredoeurópskom priestore nezúria síce vojny v pravom slova zmysle, ale čoraz väčšmi sa k slovu dostávajú nespokojní obyvatelia, teda sme svedkami sociálnych nepokojov. Každá kríza sa vraj končí vojnou. Súčasná Európa by sa dala označiť za jedno veľké bojisko, kde síce nerinčia zbrane, ale ozýva sa hlasný nesúhlas s ekonomickým a politickým vývojom. Prosto povedané – ľudia chcú viac. Viac peňazí, lepšie pracovné podmienky, lepšiu a dostupnejšiu lekársku starostlivosť, lepšie cesty, nižšie ceny, a takto by sme mohli pokračovať ďalej.

Oproti sebe stoja dva protipóly – prvý: čo je dobré pre štát, druhý: čo je dobré pre ľudí. A práve vyriešiť rébus týchto protipólov je úlohou všetkých štátnikov v celej Európe. Riešenie tohto vyššie načrtnutého problému je neraz zložité najmä preto, lebo každý politik si chce prirodzene udržať moc v danej krajine. Tým pádom musí robiť aj rozhodnutia, ktoré sa tešia obľube medzi ľuďmi. Avšak tieto rozhodnutia idú neraz proti štátu ako takému, lebo poväčšine ide o priznávanie výhod, či už sociálnych, alebo iných, ktoré zaťažujú štátny rozpočet. Ako vieme, dnes nežijeme v izolácií, ale sme súčasťou Európskej únie, s čím súvisia nielen výhody, ale aj mnohé kritéria, ktoré ako krajina musíme spĺňať. Voličom veľmi ťažko vysvetlíte, že je nutné zvyšovať dane, aby sme dodržali rozpočtové krivky, ktoré nám nastavila Európska únia. Úradníkom v štátnej správe nebude po vôli, keď sa pod rúškom prezamestnanosti bude prepúšťať. Šičky v odevných závodoch asi nepoteší správa o tom, že minimálna mzda nebude rásť. A práve tu sme pri koreni problému. Lebo to, čo si štát mohol dovoliť vo vzťahu k svojim obyvateľom pred krízou, v období hospodárskeho rastu, si momentálne, v období doznievajúcej krízy, dovoliť nemôže. Keď sa na druhej strane objavia informácie o sociálnom systéme a celkovo o výške miezd trebárs v takom Grécku, netreba sa čudovať, že aj našinci sa postavili od televízorov a vyšli do ulíc.

Slovensko je podľa môjho názoru v stave akéhosi prechodu. Onedlho totiž uplynie 10 rokov od nášho vstupu do EÚ. Po počiatočnom entuziazme prišli aj chvíľky, kedy sme možno na chvíľu pouvažovali nad tým, načo nám vlastne to európske partnerstvo je. Nemám rád vyhlásenia zanietených euroskeptikov, ktorí hlasite vravia, že spojená Európa nám nepriniesla nič pozitívne. Určite priniesla. Prečo sa zmieňujem o prechode? Nuž preto, lebo Slovensko sa nedá považovať za nováčika v európskej dvadsaťosmičke, no na druhej strane nepatrí ani do pomyselného top klubu v EÚ. Tým pádom sa naša vláda musí všemožne snažiť robiť veci tak, aby sme aj naďalej ostali v očiach ostatných krajín dôveryhodným partnerom. Najpodstatnejším elementom našej dôveryhodnosti v očiach ostatných je najmä plnenie rozpočtových pravidiel.

Najväčšou chybou európskeho zoskupenia v mojich očiach je jeho nehomogénnosť. Medzi jednotlivými krajinami vládnu veľké rozdiely, ktoré sa stierajú len veľmi pomaly. Najmä to podnecuje lekárov, učiteľov a ostatných k tomu, aby verejne dávali najavo svoje znepokojenie nad súčasným stavom. Veď dostávať za rovnakú prácu na Slovensku osemnásobne menej ako v Nemecku je prinajlepšom nepotešujúce. Samozrejme, život v Nemecku je o „niečo“ drahší ako u nás, no v tomto ohľade sa rozdiely medzi krajinami stierajú o čosi rýchlejšie, teda, životná úroveň rastie pomaly, pritom ceny sa tým európskym približujú závratným tempom. To je jeden z pádnych dôvodov, prečo sú ľudia nespokojní a dochádza k narúšaniu sociálneho zmieru.

Je skvelé ísť do ulíc s očakávaním lepšieho zajtrajška. No o to tvrdšie je potom precitnutie, že ten vysnený zajtrajšok tak skoro nebude. Netreba za tento stav viniť jedných, či druhých, ľavicu, alebo pravicu. Každý ma zrejme svoj podiel viny. No v prvom rade to treba brať ako bežný dejinný vývoj, kde raz je lepšie a inokedy horšie.


 

Pridať komentár

Feedback