Mladí kričia o pomoc!

V posledných rokoch sa neprimerane veľa diskutuje o sociálnom zabezpečení dôchodcov. Iste, východisková situácia mnohých z nich je často zložitá. Balansujú na hranici dôstojnej staroby. Štát preto prijíma a naďalej musí prijímať opatrenia na zvýšenie životnej úrovne seniorov.
Na opačnom konci záujmu spoločnosti stojí mladý človek. Až donedávna takmer úplne prehliadaný. Treba oceniť tých niekoľko organizácii (ako občianske združenia, neziskové organizácie, či nadácie), ktoré si doprostred svojej činnosti postavili mladých ľudí. To ale nestačí. Kľúčovú rolu musí prioritne zohrávať štát. Má na to niekoľko inštrumentov, akými sú napríklad regulácie v oblasti rodiny a sociálnych vecí, školstva, pracovného trhu, či podpory podnikania. Štát by tieto oblasti nemal deformovať, čo sa ľahko môže diať napr. pri neprehľadnej a príliš rýchlo sa meniacej legislatíve, práve naopak, umnými krokmi by mal usmerňovať vývoj týchto oblastí.
Jednou z prvých častí spoločenského systému, s ktorou sa mladí ľudia stretávajú, je školstvo. Toľko ráz kritizované a zaznávané. Nemyslím si, že právom. Napokon, ako by ste merali kvalitu vzdelávacieho systému? Budeme neustále odkazovať na slabé výsledky testovania čitateľskej gramotnosti? Alebo sa zameriame na počty úspešných absolventov, ktorí sa dokázali uplatniť na trhu práce? Metód je rozhodne mnoho.
Naše školy nie sú zlé. Akurát záujem študovať ochabol. Práve toto vytvára živnú pôdu pre vznik mnohých súkromných škôl, ktoré umožňujú študovať síce s väčšími nákladmi, ale s o to menším nasadením. Následne tieto školy produkujú nespočetne veľa, dovolím si povedať, málo kvalitných absolventov. Títo málo kvalitní absolventi neskôr na trhu práce zaberajú miesto pre, nazveme to, lepších. Táto roztočená špirála spôsobuje odchod najväčšieho potenciálu za hranice Slovenska. Je to negatívny trend, ktorého dôsledkov sa dočkáme o niekoľko rokov. Školstvo by nemalo byť trhom. Musí byť prirodzeným tvorcom pridanej hodnoty.
A čo trh práce? Politiky Európskej únie z posledných mesiacov svedčia o alarmujúcom stave. Mnoho absolventov si po ukončení štúdia nedokáže nájsť prácu. Nedokáže sa zaradiť na pracovnom trhu a stať sa produktívnym. Pre seba, aj pre štát. Táto situácia vyžaduje promptný zásah. Preto Únia vyčlenila nemalé prostriedky na podporu zamestnávania mladých.  
Od vytvorenia pracovného miesta si zamestnávatelia sľubujú zvýšenie produktivity práce. Preto mladých často vnímajú ako isté riziko. Navyše, absolventov znevýhodňuje aj to, že si istý čas musia osvojovať pracovné návyky na novom pôsobisku. Dotačný program Únie pre to vytvára priestor, a to s minimálnym zaťažením pre národný rozpočet. Ostáva veriť, že prostriedky budú využívané adresne a transparentne.
Populácia starne. A založiť si rodinu je čoraz ťažšie. Nízke príjmy limitujú možností mladých ľudí postarať sa o seba, nie ešte o iných. A takouto cestou sa v neďalekej budúcnosti môže stať, že nebude mať kto pracovať na dôchodky. Ubúda totiž pracovná sila a pribúda poberateľov dôchodkov, ako dôsledok starnutia spoločnosti.
Mladí to teda vôbec nemajú ľahké. Riešením je väčšia angažovanosť štátu v spomínaných oblastiach. Netreba to odmietať. Príde mi poľutovaniahodné, že sa bavíme o zvyšovaní zbrojných rozpočtov a pritom sa zabúda na sociálne nerovností v rámci štátu, ale aj európskych a medzinárodných zoskupení. Štát nemá byť v očiach mladých ľudí monštrum. Ale práve naopak, je treba docieliť, aby ho vnímali ako správnu adresu na riešenie ich problémov.
K vyššie načrtnutým otázkam: situáciu v školstve mladí zväčša nevnímajú tak dramaticky ako učitelia, politici, či odborári. Ráno vstanú a proste tam idú. Vnímajú to ako priestor na stretnutie s kamarátmi a tí usilovnejší sa snažia osvojiť si nové poznatky, či zručnosti. Málokedy sa bavia o kvalite školy. Netrápi ich to. Najväčším nedostatkom cez ich optiku je trebárs nedostatočné materiálne vybavenie budov a tried. Naozaj, ale naozaj málokto sa zaoberá výsledkami testovaní, ktoré by mali byť akýmsi ukazovateľom. Ale ukazovateľom čoho? Toho, akí sú naši mladí neúspešní v porovnaní s únijným priemerom. Prosím vás, nešírme tu paniku a strach. Súhlasím, žiaci by mali menej času tráviť s ich interaktívnymi kamarátmi a o to viac s knihou v ruku. Ale veľakrát nepotrebujú bič. Stačí láskavé napomenutie a príklad správnej cesty. Mladí sú naša budúcnosť, a preto si zaslúžia aj osobitný prístup. Chcem teda povedať, že školstvo potrebuje viac koncepčnosti a ľudskosti a menej mentorského prístupu vo vzťahu medzi inštitúciami a školami, ale aj učiteľom a žiakom.
O niečo citeľnejšie mladí ľudia reagujú na ťažkosti spojené s hľadaním si pracovného miesta po absolvovaní školy – strednej, či vysokej. Práce máme len určité množstvo, určitý objem. Preto je pre zamestnávateľa neefektívne zamestnať väčší počet zamestnancov pri nezmenenom objeme práce. Mám pocit, že práve k tomu smeruje dotačná politika EÚ. Dochádza k umelému vytváraniu pracovných miest. Namiesto tohto prístupu sa treba zamerať na vytváranie dlhodobo udržateľných pracovných miest. Najpravdepodobnejším riešením do budúcna  je skracovanie pracovného času a rozdelenie pracovnej náplne medzi viacerých zamestnancov. To všetko ale za súčasného zachovania mzdového ohodnotenia. Inak je tento model pre zamestnanca nevýhodný a priam likvidačný.
Mladí by mali cítiť väčšiu podporu pri ich podnikateľských nápadoch a víziách. Je chvályhodné, že sa konečne začala popularizovať možnosť zakladania star-upov, ako prijateľnej formy rozbehnutia biznisu. Ak budeme štatistami, tak viac podnikateľov znamená pre štát viac daňových príjmov. Tieto príjmy by sa následne mohli využívať na podporu zavádzania vyššie spomenutých delených pracovných pozícii, napr. formou znižovania sociálnych a zdravotných odvodov. Tým sa stane delená pracovná pozícia atraktívnejšia pre zamestnávateľa.
A nakoniec – rodinná politika štátu. Najlepším uvedením mladého človeka do života je zaobstaranie bývania. Je to zároveň finančne najnáročnejšia operácia, ktoré neraz spôsobí zadlženie sa na väčšiu časť života. Prostým riešením je toľkokrát omieľaná podpora nájomného bývania pre mladých a mladé rodiny. Takéto bývanie by totiž nemalo byť „výsadou“ neprispôsobivých skupín obyvateľstva. Na výstavbu bývania pre mladých by sa mohli aplikovať verejno-súkromné partnerstvá, na ktorých by sa podieľal štát, obce a súkromný sektor. Aby to bolo pre súkromníkov príťažlivé, časť z neskôr zaplateného nájomného by sa pripisovala na ich účet. Takto by si paušálne mohli prísť na zaujímavú sumu. A všetci by sa tešili.
Mladí si zaslúžia pozornosť štátu. Nechceme „odcestované“ Slovensko!

Pridať komentár

Feedback