Len aby sme v hanbe nezostali

Slovensko nie je ostrov - geograficky, ani geopoliticky. Hrať sa na súkromnú trafiku uprostred obrovského supermarketu sa nevypláca. No nechať vlastnú večeru zahraničným hosťom – to nie je slušné, ale naivné.  
 
Hostia sem prišli na to, aby sa najedli. A to je podstatou globalizácie. Pod rúškom stierania rozdielov medzi krajinami sme sa stali súčasťou kozmopolitného sveta. Vytvorili nám vesmír v menšom, kde sa dá poľahky cestovať, dohadovať biznis, učiť sa iným jazykom a mravom, a vôbec – žiť moderne. A to predsa chceme. Zanechávame otcovu roľu a hľadáme lepšie miesto pre život. Nie tak dávno sme zápasili o našu národnú identitu a teraz sa nám stáva ľahostajnou. Byť Slovákom sa nenosí. Žiaľ, zomierame na nedostatok národnej hrdosti.
 
Naše európske a medzinárodné záväzky ale netreba vnímať ako jarmo. Sami by sme sa v tomto oceáne zrejme utopili. Po páde komunizmu bolo nevyhnutné nastúpiť na vlnu európskej integrácie, podobne, ako to urobili naše susedské krajiny. Nemohli sme ostať ostrovom. Na čom teda sme? Sme malou krajinou, ktorá ani tak nezápasí s vnútornými problémami, skôr nás postihujú vírusy prichádzajúce z veľkých krajín, na ktoré sa ekonomicky viažeme (viď kríza z roku 2008). Na druhej strane, dostávame finančné injekcie v podobe zahraničným investícií, ktoré by k nám neprichádzali, ak by sme sa ekonomicky a politicky uzavreli pred okolitým svetom. Ďalej sme súčasťou európskych fondov, do ktorých málo prispievame a pomerne veľa z nich dostávame. Krava sa však nepodojí sama.
 
Realisticky treba priznať, že slovenskí zástupcovia v európskych a medzinárodných štruktúrach musia kopírovať línie mocnejších krajín. Byť oportunistom na titulnej strane novín je síce príjemné z hľadiska osobnej popularity. Ale štát nežije zo slávy jeho politikov. V tomto zmysle vlastne na medzinárodnom fóre neobhajujeme naše pozície, ale staviame sa do roly tichých spoločníkov dohôd veľkých. V Európe sme si vybudovali imidž spoľahlivého partnera. A to aj vďaka politike ústupkov.
 
Rébusom ostáva, ako správne nastaviť pomer toho, čo je dobré pre štát a jeho občanov a toho, čo je nevyhnutné z hľadiska plnenia úloh prichádzajúcich zvonka. Európska legislatíva nás zaväzuje, nedovoľme však, aby nám zväzovala ruky. Tak to cítia krajiny, ktoré nezanevreli na národného ducha. Príkladom môže byť napr. situácia vo Francúzsku, kde podľa posledných prieskumov vyhráva súboj o elyzejský palác Marine Le-Pen, teda prívrženkyňa priam nacionalistických nálad. Podobné hlasy počuť aj z Británie. A vôbec, najzreteľnejším dôkazom je výsledok volieb do Európskeho parlamentu.
 
Štáty si musia chrániť vlastné národné hospodárstva. Najmä na tomto ekonomickom podklade vznikajú antieurópske vášne. Znesieme implementovanie zvláštnych smerníc, ale nedajme si vyrabovať vlastnú špajzu... . Najnovším liekom na všetko je dohoda o „Transatlantickej zóne voľného obchodu“. Podstatou tejto zmluvy je zrušenie ciel vo vzájomnom obchode medzi EÚ a USA. Vraj to má priniesť prílev zahraničných investícií, zvyšovanie životnej úrovne a konkurencieschopnosti. Na podobné bájky nás už lanárili. Dohoda môže pomôcť veľkým. A tí ostatní? Len ťažko si možno predstaviť, že nejaký živnostník, či malý podnikateľ na základe tejto dohody zrazu expanduje. Práve naopak. Táto dohoda bude mať likvidačné dôsledky pre menších podnikateľov, ktorí proste nebudú konkurencieschopní voči dovážaným tovarom a službám. Dobre vieme, že obrovské koncerny dokážu stlačiť výrobné náklady tak nízko, že tým proste zadusia konkurenciu. To by sme mali vyvrátenú fámu o zvýšení konkurencieschopnosti. Druhým „pozitívom“ tejto dohody má byť zvýšenie životnej úrovne. Životná úroveň pozostáva z viacerých faktorov. Vo všeobecnosti by som ju meral tým, koľko človek zarobí a čo si za to môže kúpiť. Nejde len o kvantitu, ale aj o kvalitu nakúpených tovarov a služieb. Predstavte si, že prijatie dohody bez obmedzení by mohlo znamenať dovoz GMO potravín. Nie je pre nás komfortnejšie a hlavne zdravšie nakúpiť si u nás pestovanú zeleninu a ovocie? Aj o tom je životná úroveň. Práve živnostníci a malí podnikatelia by mali tvoriť základ strednej vrstvy. Azda sa zvýši ich životná úroveň, keď budú nútení zrušiť podnikateľské oprávnenia a zavrieť prevádzky? To je druhá fáma. Tretím dôsledok tejto dohody má byť prílev zahraničných investícií. Na to, aby sa niekto začal zaujímať o investovanie u nás, musí mať vytvorené podmienky. Tie môžu byť vytvorené vo všeobecnosti, a to v podobne právnej úpravy a ekonomickej situácie, alebo konkrétne -  prostredníctvom aktívneho prístupu zainteresovaných. Aktívny prístup znamená trebárs daňové úľavy, alebo dotácie na vytváranie pracovných miest pre možného investora. V menšom môže ísť napr. o poskytnutie pozemkov na výstavbu výrobných hál za symbolickú cenu od obce. Všetko z vyššie uvedených alternatív ale deformuje podnikateľské prostredie. A opäť sa presadia len tí veľkí. Namiesto toho, aby sme podporili našich zamestnávateľov, nalejeme peniaze do interkontinentálnych gigantov. Vytvoria síce pracovné miesta, ale štát si to zaplatí. To je ozaj drahý špás.
 
Pokračovať v liberalizácii obchodu nám môže priniesť viac negatív ako pozitív. Podľa posledných meraní je množstvo slovenských potravín predávaných v našich obchodov na historickom minime oproti potravinám z dovozu. Láka ma predstava, že vyjdem von a v malej pekárni si kúpim čerstvo upečený teplý chlieb, vedľa zas dostanem hovädzinu z domáceho chovu. Namiesto toho ale nevieme, čo a skade konzumujeme. Toto je mor nášho potravinárstva. Obávam sa však, že je nákazlivý a môže sa preniesť aj do iných odvetví hospodárstva. Tak môže skončiť naše strojárstvo, poľnohospodárstvo, stavebníctvo atď. Otvorenosť svetu môže paradoxne zatvoriť prevádzky slovenských podnikateľov. Len aby sme v hanbe nezostali!
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 

Pridať komentár

Feedback