Emocionálne aspekty liberálnej ekonomiky

Život nie je len o peniazoch. Stále sú tu naše rodiny, zdravie, vzťahy, duševný pokoj, láska. Aj keď, samozrejme, to sú „samozrejmosti“. Zarábame ostošesť. Lebo takto to robia všetky naše vzory v televízii, ľudia v Amerike, ruskí oligarchovia a všetci ostatní. V liberálnej ekonomike sú peniaze akýmsi univerzom, ktorý predstavuje merítko úspechu. A pritom zarábaní ostošesť možno prídeme aj o vyššie spomenuté „samozrejmosti“.
 
Keď prišiel na Slovensko Dalajláma, azda najvýraznejším jeho posolstvom bolo konštatovanie, že v skratke : „vy tu veľmi súťažíte“. Stotožňujem sa s ním. Kolektívny duch spoločnosti je minulosťou. Otázky empatie a solidarity sú akurát tak predmetom ironických vtipov. Nedávno ocenená profesorka z oblasti práva v rozhovore spomína, že ich generáciu v škole učili iným hodnotám ako dnešnú. Niekedy im učitelia vštepovali disciplínu, morálku, pokoru, dnes mladým učitelia vštepujú sebavedomie a individualizmus.
 
Miera spoločenského zla, ktorú sme dosiahli je nevídaná. Takmer do bodky sa napĺňa hommo hommini lupus. Nielen developerský boom, ale aj toto je dôsledkom liberálnej ekonomiky. Spoločnosť, kde jeden má veľa a druhý nemá nič je plná zlých emócií a skutkov.
 
Mohli by sme hovoriť o vzájomnej prajnosti Slovákov, počte našich skutočných priateľov, alebo o tom, kedy sme sa naposledy stretli s nezištnou pomocou...
 
Možno ešte nie je úplne neskoro. To by si však každý z nás musel ihneď vstúpiť do svedomia a ideálne, zamerať sa na nejaký vyšší princíp než je špička jeho nosa. Viete, ak veľká firma zaplatí na daniach menej ako štátny úradník, potom o solidarite nemôže byť ani reč. Je na nás, či stále naše správanie budú musieť určovať zákazy a príkazy od štátu, alebo či si v záujme spoločenského dobra zájdeme na hodinu etiky.
 
O liberálnej ekonomike toho pomerne veľa vedia aj ľudia v Kežmarku a Sabinove. S prázdnou peňaženkou sa po prázdnom meste prechádza dobre – len tak naľahko. Na problémy bežných ľudí liberálna ekonomika úplne zabudla. Redistribučný princíp vynecháva z hry. Stále tu však sú ľudia, ktorí nemajú dostatok schopností, aby vedeli plávať v rozbúrenej rieke ekonomickej neistoty. A výklady bratislavských kaviarní plné raw koláčov nie sú jediným ukazovateľom prosperity...
 
V záujme zníženia príjmovej nerovnosti sa núka progresívne zdanenie. Tento spôsob zdaňovania podľa mňa nemá žiadne racionálne opodstatnenie. Každému by sa malo brať rovnako. V dobe ekonomických kontrastov by sme sa ale mohli spoľahnúť na city. Potom progresívne zdaňovanie dáva zmysel. Či nie je solidarita skôr o citoch ako o ráciu? Aj toto je cesta zlepšovania medziľudských vzťahov. Raz darmo – ekonomika nepustí. 
 
Západná Európa končí pri Banskej Bystrici. Infraštruktúrne, platovo, kultúrne. Jediná cesta ako posunúť Prešov k západnej Európe je priniesť mu investora – podobne ako Nitre, Žiline, Košiciam. Ak budú ľudia viac zarábať, zabezpečia svojim deťom lepšie vzdelanie, môžu minúť viac na kvalitnejšie potraviny a zábavu, to zas podporí tunajších podnikateľov. Tento uzatvorený kruh môže naberať na sile a zvyšovať životnú úroveň východného Slovenska. Prvotnou iskrou musí byť viac pracovných miest za vyššiu mzdu.
 
Teším sa aj snahám vlády o zvyšovanie minimálnej mzdy. Nemám na krku sto zamestnancov, ale zato vidím, v akých podmienkach niektorí Slováci žijú. Vyhovárať sa na to, že každý má auto a nakúpi si plný kôš potravín je neopodstatnené – keďže auto a potraviny sú veci, bez ktorých sa dnes nedá žiť. Cesta ako priblížiť našu životnú úroveň západnej Európe vedie aj cez zvyšovanie minimálnej mzdy.
 
Podnikatelia sa veru nepotešia, zato Sociálna poisťovňa áno. Čo z toho, keď väčšina zdrojov prijatých cez odvodové zaťaženie pracujúcich ide na neadresnú podporu lajdákov? V rozhovoroch zvyknem načrtnúť spôsob dosiahnutia prebytkového rozpočtu SR – cez zaplátanie čiernej diery sociálneho systému a odstránenie korupcie. Podľa mňa naozaj nič viac netreba. Ak sa k tomu pridá zodpovednosť jednotlivca za spoločenské dobro (rozumej, ak daňová optimalizácia nebude populárnejšia než futbal), máme tu Švajčiarsko.
 
Ekonomika je racionálna. V záujme spoločenského šťastia by sme mali hľadieť aj na jej emocionálne aspekty. Keď rozprávam s mladými, ktorí opustili Slovensko, nespomínajú ako dôvod len o niekoľko eur viac, ale najmä vzájomne prajnú atmosféru v iných krajinách. Skutočne je tam viac šťastia. A keď sa vrátime späť k ekonomike, tak to je najmä preto, lebo ľudia tam slušne zarobia a nemusia sa báť o budúcnosť, závidieť iným, byť smutný, že nemôžu ísť na dovolenku, či hnevať sa na politikov.
 
Akosi sme si zvykli na to, že sa delíme na úspešných a neúspešných. Berieme to úplne prirodzene. Na jednej strane okázalé štvrte, na druhej garsónky. Socializácia sa úplne vytráca. Pozeráme na seba nanajvýš jedným okom a nikto s nikým nechce nič mať. Pomyslite si čo chcete, ale ja v tom vidím liberálnu ekonomiku, ktorú nás núti hľadieť na svet len cez peniaze. Stále sú tu však aj „samozrejmosti“.
 
 

Pridať komentár

Feedback