Cirkev a pravidlá

V relácii „S kuchářem kolem světa“ sa zhovára hlavný aktér, kuchár Fred, s moslimskou ženou, ktorá počas ramadánu konzumuje sediac blízko prístavu mäso v placke: „Vy jíte maso? A jak vidím, nemáte na sebe žadnou šátku.“ „Víte,“ odpovedá mladá moslimka, „my zde v Turecku přizpusobujeme náboženství současné době.“ „Aha, vy to berete jako my ve Francii katolicizmus...,“ hovorí Fred.
 
 
Pohodlný na gauči, pohodlný vo viere. Keby sme mohli, tak diaľkovým ovládačom prepneme aj Desať Božích prikázaní... . Lebo na programe je, ako inak, „Tu som pánom ja“.
 
Možno aj to je jedna z odpovedí, podľa mňa, jedna z tých najpravdepodobnejších, na to, prečo je u nás, u vás a vo svete toľko zvád.
 
Ego je naprogramované na víťazstvo. Elitný, zdatný, tvrdý, neoblomný, silný. Na tieto vlastnosti sú dnes vypísané najnižšie kurzy v stávkovej kancelárii. Prečo? Lebo je takmer isté, že ich skoro každý má. Má. Myslí si, že má. Chce mať.
 
Čo si to za chlapa, keď nevieš druhému chlapovi ukázať, že ty si chlap? Čo si to za politika, keď nevieš ani pohár hnoja proti vedru vykydať? Čo si to za šéfa, keď sa ťa neboja?
 
Každé víťazstvo ega je porážkou pokory.
 
Nuž, aby tých idealizmov nebolo dosť, tak poviem, že každý by mal niečo a niekoho rešpektovať. Ale tu sa radšej pohodlná väčšina vráti na gauč. Juj, juj, len to nie, len rešpektovať nie. Veď aj moderní speváci hovoria: „idem si bez rešpektu za svojim“.
 
A akú úlohu v tomto príbehu zohráva Cirkev? Skúsim trošku širšie. Dnes, keď vzniká politická strana, politickú stranu netvoria len zakladatelia, ale aj voliči. Volič je skôr ako program. Novovzniknutá strana sa bojí prísť len s programom a čakať, čo bude.  Preto si táto strana pred založením overí, aký je stav voličov na trhu. Či chcú pracovné voľno v nedeľu a aj popoludňajšiu pobožnosť. Či chcú mať marihuanu k rannej káve. Či chcú migrantov v tábore v Humennom, alebo radšej len na ostrove Lampedusa. Takýmito a podobnými otázkami si vyprofilujú elektorát. Nemalo by zmysel založiť u nás stranu s jediným bodom programu „zachráňme voľne žijúce delfíny na Slovensku,“ pretože, aj keď som to bližšie neskúmal, doposiaľ som nepočul o voľne žijúcom delfínovi na Slovensku. Priznávam, že ako recesia to nie je zlý nápad, založiť takúto stranu. Spontánne rozhodnutia slovenského voliča už nie sú prekvapujúce.
 
Aby sme sa vrátili k Cirkvi. Cirkev si nevolíme, v Cirkev ako sprostredkovateľa Boha na zemi veríme. Možno sa mýlim, žiaľ, zdá sa mi, že marketing začal zohrávať istú rolu aj v životoch kresťanov. Hypoteticky, ak by si cirkevní predstavitelia dali spracovať štúdiu o skladbe obyvateľstva hocikde na svete (podobne, ako to robia politické strany pri vzniku[1]), zrejme by nenašli mnoho ľudí, ktorí sú ochotní aj niečo obetovať a niečoho sa zriecť pre život s vierou, zvlášť medzi mladšími ročníkmi. A na základe tejto hypotetickej štúdie by Cirkev musela zľaviť zo svojich správnych a prísnych pravidiel, aby dostala aspoň raz za čas pohodlného človeka z gauča do kostola.
 
Mne sa zdá, že sa to deje. Že Cirkev zľavuje.
 
Mnohé správy v posledných rokoch hovoria o tom, že Cirkev chce byť bližšie k ľuďom. Ja si však myslím, že ľudia by mali chcieť byť bližšie k Cirkvi.
 
Získanie poctivého titulu stojí roky odriekania a disciplinovanej práce. Aj kresťan je poctivým titulom. Chceme sa takto titulovať, ale už bez tej disciplíny.
 
Disciplína protirečí egu, lebo disciplína znamená pravidlá a rešpektovať pravidlá znamená aj protirečiť egu. U koho dnes budú znamenať pravidlá viac ako on (ego – ja)? Bez znevažovania všetkého čo každý z nás doteraz dosiahol, s kým sa pozná, koľko má peňazí a ako dobre vyzerá, treba jednoznačne povedať, že práve odvrátenie sa od rešpektu k pravidlám znamená začiatok vlády individualizmu, egocentrizmu a narcizmu vo svete.
 
Stať sa členom kádru Realu Madrid, klubu klubov, je husársky kúsok. Real Madrid, pretože je klub klubov, nikdy žiadneho hráča nelákal iba tak, za to však každý jeden hráč na zemeguli (možno s výnimkou hráčov Atlética Madrid[2]) chcel byť súčasťou kádra Realu Madrid. Aj Cirkev je „klub klubov“, je to klub vyznávačov dobra a každý by sa mal chcieť stať jeho súčasťou, zatiaľ čo Cirkev ako „klub klubov“ by nemala lanáriť aj tých, ktorí o to de facto nestoja. V prvom rade by mali spraviť krok oni. Spraviť krok k rešpektovaniu pravidiel a tak zamedziť vzniku zvád vo svojom okolí.
 
Z malých zvád sú veľké. Z veľkých sú vojny.
 
Ak panuje všeobecná politika milosrdenstva, človek trúfalo pácha hriechy s tým, že mu bude odpustené. Milosrdenstvo je najdôležitejšia vec v individuálnych vzťahoch, nie je však dobrou všeobecnou politikou. Ľudia si potom dovoľujú veľa zlého.
 
Môj skvelý priateľ vravieva: „Cirkev a šľachta boli piliere Uhorska. A to vydržalo tisíc rokov.“[3] Šľachtu nemáme, Cirkev však áno. Nech je aj naďalej prísnym strážcom hodnôt a morálky.
 
 

 
 
 
 

 
[1] Týmto neprirovnávam Cirkev k politickej strane, pretože Cirkev si vážim a politickú stranu len neznevažujem.
[2] Atlético Madrid je mestským rivalom Realu.
[3] Na štátny útvar je to nesmierne dlhá doba. Pre porovnanie Nemecko existuje od roku 1871, aj to s neskorším rozdelením.  
Tento článok sa vám nepáči.

Komentáre

Feedback