Protokoly finančných mudrcov - Úvod druhého dielu

Druhý diel mojich Protokolov... by mohol každý milovník sprisahaneckých teórií nazvať : Veľká svadba Finančných a Sionských mudrcov. :-D Začínam sa pohybovať na veľmi tenkom ľade Veľkej lži, ktorá sa eufemisticky nazýva Politická korektnosť. Vďaka drístom, čo masovo produkuje, jestvuje napr. termín Židovský antisemita. Aby som ilustroval, aké problémy ma čakajú, preskočím o storočie a pol a popíšem situáciu v Nemecku v roku 1933.

Kvantitatívne uvoľňovanie v praxi ...

Nástup fašizmu v Nemecku sa obvykle popisuje v štýle, ktorý najlepšie charakterizoval Winston Churchill v jednom zo svojich zriedkavých záchvatoch úprimnosti (svoju úlohu zohral určite aj nejaký ten panák nad obvyklú normu :-D): "Históriu píšu víťazi!". Výsledkom takéhoto prístupu je minimum objektívnych informácií, extrémne postoje k ekonomickej politike NSDAP. Pokúsim sa nájsť objektívny prístup s maximom overených informácii bez mantinelistických pozícii.

Nemci sú popisovaní ako iracionálni besní vojny chtiví Germáni, ovládaní šialeným manipulátorom Adolfom Hitlerom. Ak sa ale nedokážeme poučiť na chybách iných, z histórie si urobíme kšeft a nástroj na ovládanie más, udalosti sa zvyknú opakovať. V nových, často nečakaných formách, ale stále je to ten "Večný návrat"! A platí to aj pre Slovensko, nehovoriac o EÚ. To čo budem písať, nie je o nejakom kryptoantisemitizme, je to príbeh o pažravých amorálnych bankároch (nie nevyhnutne iba židovských), schopných parazitovať nevídane bezohľadným spôsobom na nešťastí iných.

Nebude to príbeh o "Veľkom Židovskom sprisahaní" - Sionských mudrcoch. Lebo títo arogantní chucpe boli všetko mešumedi, teda ľudia iba vyzerajúci ako Židia. Títo šmokovia v skutočnosti už dávno stratili vieru a ostalo im iba obrovské Libido, ovládajúce ich život. Antisemitizmus začína až v okamžiku, keď sa vyčíňanie týchto amorálnych chucpe pripisuje sprisahaniu svetového židovstva a generalizuje sa ako rasový problém. Na druhej strane každý antisemita veľmi rád zabúda, že na strane obetí boli tiež Židia, že obetí Židov bolo o niekoľko rádov viac ako páchateľov bankárov. Ak ma niekto na základe riadkov, ktoré budú nasledovať, obviní s antisemitizmu, je to problém jeho nedostatočnej inteligencie a nie môj.

Ak niekomu situácia, ktorej čelil Adolf Hitler v roku 1933, pripomenie súčasné problémy (najmä v Grécku), nie je to náhoda. A je užitočné si uvedomiť, že nová forma fašistickej ideológie je minimálne v Grécku "na spadnutie"! Naši zdivočení podnikatelia a politici by sa mali tiež spamätať, lebo taká akumulácia zlodejčiny, arogancie, nespravodlivosti a otvoreného výsmechu celej spoločnosti sa opakuje aj u nás na Slovensku a mávanie Roxormi sa môže vďaka týmto pažravým idiotom stať realitou. Iní idioti, vrátane tých v HN, čo mu blokovali IP, by mali skôr Vaskému poďakovať, že svojimi happeningami upozorňuje týchto .....ov, že "I tak še dá !!!".

Hitler v roku 1933 prevzal Nemecko v katastrofálnom stave. Keď sa kydá na Nemcov a na NSDAP (zaslúžene za zverstvá čo napáchali), obvykle sa rado zabúda, že ona Weimarská republika bola neuveriteľne prekorumpovaná a jej predstavitelia nekompetentní. Že takáto situácia náramne vyhovovala finančných mudrcom, to som myslím už dostatočne prezentoval v predchádzajúcich častiach. Osobitnú úlohu v tejto nechutnej histórii zohrala Reichsbank. Bola to privátna inštitúcia, ale v porovnaní Bank of England alebo Bank de France mal štát na jej riadenie väčší vplyv. Obrovské reparácie po roku 1918 a z toho vyplývajúci deficit štátneho rozpočtu sa riešili pomocou "fiat money" - tlačením nekrytých peňazí, teda presne tým, čomu mala Reichsbank zabrániť.

Výsledkom spoločného úsilia svetových bankárov (vrátane tých židovských) a hlupákov "demokratov" v Nemecku bola obrovská zadlženosť, hyperinflácia, zatváranie inak konkurencie schopných a technicky zdatných priemyselných podnikov. Fiat money spôsobili v Nemecku úplnú katastrofu. Obrovská nezamestnanosť, škandalózne chovanie bankárov a politikov, to všetko splodilo obrovské sociálne napätie spoločnosti. Adolf Hitler bol veľké médium, ktoré pochopilo náladu davov. Využil niektoré osobitnosti kultúrneho prostredia Nemcov, obrátil pozornosť Nemcov na staré mýty Germánov a oheň bol na streche (najprv obrazne, neskôr doslova Reichstagu a synagóg)! Ak Merkelová a ekonómovia v Nemecku majú obavy pri riešení finančnej krízy pomocou tlačenia nových peňazí, majú na to dobrý dôvod. Toto bola cesta idiotov Weimarskej republiky a následky sú Nemcom dôverne známe.

Čo urobil Hitler, akej hrôzy z pohľadu finančných mudrcov sa dopustil? "Der Vierjahresplan", to bola tá hlavná príčina, ktorá ich rozbesnila do úplnej nepríčetnosti! Adolf Hitler začal jednoducho ignorovať pekne potlačené papieriky, za plný fúrik ktorých ste si mohli kúpiť akurát tak bochník chleba! Nemcov oslobodil od bezohľadného besnenia bankárov tým, že začal vydávať "Pokladničné certifikáty práce", teda akési potvrdenky o dodávke práce, výrobkov alebo surovín pre vládu. Držitelia týchto certifikátov mali Hitlerove garancie, že vláda ich vydá iba toľko, koľko práce, výrobkov a surovín obdrží. Neboli dlho v platnosti, už v roku 1934 začala Reichsbank vydávať striebornú Reichsmark. Teda nebol to žiaden "zlatý štandard", ale dôvera v túto menu bola založená na neobmedzenej dôvere vo vodcu, ktorý im sľúbil : "Pre každú vydanú marku vyžadujeme prácu alebo produkty, ktoré majú zodpovedajúcu hodnotu.". Bol to otvorený útok na frakčný rezervný systém a úžernícke úroky!

Tým že prakticky nahradil znehodnotené peniaze certifikátmi, síce ukončil hyperinfláciou bankrotom meny, ale zachránil Nemcov od následkov bankrotu štátu. Bankárom ostali ich pekne potlačené bezcenné papieriky a obrovská zúrivosť. Vyústila do otvoreného vyhlásenia ekonomickej vojny Nemecku, pričom obrovskou hlúposťou bolo, že ju vyhlásil 7. augusta 1933 Samuel Untermeyer, prominentný židovský sudca z New York City, ako “Judea Declares War on Germany” - vojnu Judey s Nemeckom a žiadal ostatné národy, aby sa k nej pripojili. Je jasné, že musel vedieť o Hitlerovom patologickom antisemitizme a mohol predvídať následky.

Druhým zásadným Hitlerovým krokom bola radikálna vojna s nezamestnanosťou. Jeden z najvplyvnejších ekonómov USA XX. storočia John Kenneth Galbraith, poradca viacerých prezidentov, roky vyučujúci ekonómiu na Harvard University, na túto tému napísal:

"... large scale borrowing for public expenditures, and at first this was principally for civilian work - railroads, canals and the Autobahnen [highway network]. The result was a far more effective attack on unemployment than in any other industrial country. ... By late 1935, unemployment was at an end in Germany. By 1936 high income was pulling up prices or making it possible to raise them … Germany, by the late thirties, had full employment at stable prices. It was, in the industrial world, an absolutely unique achievement. ... Hitler also anticipated modern economic policy by recognizing that a rapid approach to full employment was only possible if it was combined with wage and price controls.”

Strihanie pások na diaľniciach - nepripomína Vám to našich politkov ?

Veľké pôžičky pre verejné výdavky, predovšetkým do civilnej infraštruktúry (cesty, kanály a diaľnice) ... ale tu treba doplniť že pri výbere dodávateľov boli uprednostnené firmy, ktoré zabezpečili najviac pracovných miest! Výsledkom bol najefektívnejší útok na nezamestnanosť v industriálne rozvinutej krajine na svete (dopĺňam, ktorý doteraz nemá obdobu!). Koncom roku 1935(!) v Nemecku skončila nezamestnanosť, už v roku 1936 vysoké zárobky umožnili, že sa zvyšovali (štátom regulované) ceny a stabilizovali sa! Niektoré ceny naopak poklesli, čo spolu s 21% nárastom miezd znamenalo podstatné zvýšenie životnej úrovne Nemcov. Svojim spôsobom bola Hitlerova ekonomická politika veľmi moderná a keynesiánska. Aby som nebol obvinený z nekritického obdivu Hitlera, zacitujem židovského historika Richarda Grunbergera, ktorý v detailnej štúdii "The welve-Year Reich" napísal: “In the three years between 1939 and 1942 German industry expanded as much as it had during the preceding fifty years.” Za tri roky medzi 1939-1942 priemysel v Nemecku tak expandoval, ako za predchádzajúcich 50 rokov.

Tu ale treba okamžite zastaviť oslavné ódy a pripomenúť, že 3/4 pracovných miest poskytol priemysel, naviazaný priamo alebo nepriamo na zbrojnú výrobu. Ale ako sa financovali obrovské investície do tohto priemyslu, čím platil Hitler za dodanú výzbroj?

V nasledujúcej časti sa budem venovať skutočne mimoriadne schopnému nemeckému finančnému mudrcovi Hjalmarovi Schachtovi (1877-1970) a riešeniu, ktoré pomohlo izolovanému Nemecku bez pomoci bankárov vybudovať zbrojný priemysel a následne aj veľmi silnú vojenskú silu.

Pridať komentár

Feedback