Technokrati, taktici a klamári

Porovnanie dvoch vyjadrení

Technokrati z MF SR
Ak ste niekedy prišli do kontaktu s pracovníkmi Inštitútu finančnej politiky Ministerstva financií SR ( IFP) máte jasnú predstavu ako rozmýšľa a koná technokrat. Efektivita štátnej správy meraná výlučne cez príjmovú a výdavkovú časť štátneho rozpočtu, redukovanie sociálneho rozmeru politiky na minimalizáciu výdavkov na sociálne dávky a obdivuhodná nezávislosť vlastných vyjadrení na zámeroch vládnej moci. Bez emócií, bez ohľadu na nekvantifikovateľné vplyvy a nálady v spoločnosti a občas aj s trochou arogancie.
Štát takýchto ľudí potrebuje a dúfam, že sa nenájde nejaká chorá hlava, ktorá by to chcela zmeniť.

Taktici a klamári
Hovorca ministerstva je ťažká profesia. Nájsť vhodné slová na veci, ktoré sa ministrovi nepodarili tak, aby neboli v priamom rozpore s faktami, vyžaduje nielen bohatý slovník, ale aj ovládanie teleologických ťahov v prispôsobovaní reality k pôvodnému zámeru. K tomu hovorca potrebuje značnú znalosť vecnej problematiky, inak sú mu slovník aj teleológia nanič. Pár vyjadrení ktoré sú v rozpore s merateľnými reáliami a jeho reputácia je zničená. Môže vyzerať v lepšom prípade ako klamár, v horšom prípade ako hlupák. Proste hovorca ministerstva musí byť vzdelaný taktik ovládajúci manipuláciu faktov do prípustnej miery. Na Slovensku je takýchto ľudí ako šafránu.

Porovnanie dvoch vyjadrení
V súčasnosti je skvelá príležitosť pozrieť sa na vyjadrenia technokratov z MF a hovorcu MPSVaR.
Jedným z dôvodov zavedenia povinného poistenia osôb vykonávajúcich práce na základe dohôd mimo pracovného pomeru bola snaha redukovať tento typ závislej činnosti tak, aby z nich vznikali riadne pracovné pomery. Minister ako cestu k cieľu zvolil povinnú účasť na sociálnom poistení od ktorej boli do konca minulého roka osoby vykonávajúce práce na dohody oslobodené.
To nie je zlý zámer, pretože vidina zisku tlačila zamestnávateľov na uzatváranie foriem zamestnania pri ktorých im nevznikala povinnosť platiť poistné. A to na úkor dôchodkového zabezpečenia zamestnancov, čo je nezodpovedné správanie a hlavne nesympatické využívanie situácie na trhu práce. Podnikanie má svoj sociálny rozmer a slušný podnikateľ by sa mal správať k zamestnancom ako ku partnerom.

Lenže pána ministra práce stíha jedno nešťastné rozhodnutie za druhým a zavedenie povinného poistenia na všetky dohody o vykonaní prác mimo pracovného pomeru patrí k tým najnevydarenejším. Precenil sa efekt dopadu zvýšenia príjmov zo zavedenia povinného sociálneho poistenia z dohôd a nezamýšľaným účinkom opatrenia ešte aj ubral zo zárobkových možnosti najchudobnejším.
To nie je sociálnodemokratické.

V roku 2010 ( aktuálnejšie údaje nemám k dispozíci) pracovalo na dohody bez súbehu s iným zamestnanecký pomerom 397 381 fyzických osôb. Z toho viac ako 90% malo ročný príjem z dohôd najviac 1900 eur, čo je priemerný mesačný príjem cca 158 eur, teda menej ako životné minimum. Z hľadiska dôchodkového zabezpečenia môže za istých okolností takýto príjem nakoniec znížiť dôchodok, takže tu argument o potrebe poistenia z dohôd neobstojí. Bolo potrebné stanoviť limit príjmu od ktorého bude povinné poistenie vznikať. A k tomu by sa malo ministerstvo prihlásiť a opraviť omyl ku ktorému došlo. Hľadať argumenty na obhajobu tohto omylu v prípade dohôd vykonávaných bez súbehu s inou zárobkovou činnosťou je ťažké až nemožné. A obhajovať plošné zavedenie povinného sociálneho poistenia tým, že vzrástol počet zamestnaneckých miest o 47 tisíc je tupé. Prečo?

Ak dnes IFP tvrdí, že z celkového počtu osôb, ktoré vykonávali práce na dohodu bez súbehu s riadnym pracovným pomerom približne 2250 až 3500 osôb prešlo pracovať do riadneho pracovného pomeru tak verím, že je to realistický odhad.

Ak sa v súvislosti v počtami osôb, s ktorými bol z dôvodu zavedenia povinného poistenia z prác vykonávaných na základe dohôd uzavretý riadny pracovný pomer vyjadrí hovorca ministerstva, že vďaka ich opatreniam stúpol počet zamestnancov o 47 tisíc, potom by si mal byť vedomý toho, že ide o verifikovateľné tvrdenie. Rozdiel medzi odhadom IFP a hovorcovým odhadom je obrovský. A tak sa bližšie pozrime čo hovoria údaje zo Štatistického úradu SR.

Priemerný evidenčný počet zamestnancov vo fyzických osobách je aritmetickým priemerom denných evidenčných počtov zamestnancov za sledované obdobie. Pri výpočte ukazovateľa sa nezohľadňuje dĺžka pracovných úväzkov, ani odpracovaný čas. Do priemerného evidenčného počtu zamestnancov sa nezahrňujú osoby pracujúce v organizáciách na dohodu o práci vykonávanej mimo pracovného pomeru - toľko z metodických listov ŠÚ SR. Ak zmení dohoda o práci vykonávanej mimo pracovného pomeru na pracovný pomer, potom sa tento fakt musí premietnuť v evidenčnom počte zamestnancov.
A čísla?
Podľa ŠÚ SR bol priemerný evidenčný počet zamestnancov v 4. kvartáli roku 2012
2 175 846 fyzických osôb a v prvom kvartáli roku 2013 ide o počet 2 177 848 osôb.

Kde je tých 47 tisíc zamestnancov o ktorých hovorí pán hovorca Stuška?

Jeho tvrdenie nie je pravdivé a patrí do kategórie prehliadnuteľných klamstiev. Počet zamestnancov stúpol za prvý kvartál tohto roka o cca 2000 osôb. Možno, že pán hovorca chcel povedať, že sa vytvorilo 47 tisíc pracovných pozícií cez aktívne opatrenia na trhu práce, ale to je iný údaj a s inou vypovedacou schopnosťou.
Pozor na povesť pán hovorca.

Technokrati sú v tolerancii, pretože vo vykázanom počte zamestnancov musíme zohľadniť aj pohyb vo vnútri zamestnaneckého kmeňa. Verte technokratom, nebývajú príjemní, ale držia sa rozumu, niekedy síce bez trochu sociálnej empatie, ale to je parketa pre iných.

Pridať komentár

Feedback