Richterova pasca na Richtera

Nádej ministra Richtera

O tom, že podmieňovanie nároku na dávku v hmotnej núdzi aktiváciou má ústavné limity, sa už popísalo dosť. Treba počkať na verdikt Ústavného súdu SR, ale nech to dopadne akokoľvek, pozrime sa bližšie na konštrukciu aktivácie, ktorá je vyžadovaná v rozsahu v rozsahu najmenej 32 hodín mesačne.

Ídea podmieňovania nároku na dávku v hmotnej núdzi aktiváciou sa opierala o presvedčenie SMER-u, že je spravodlivé, aby si osoby v produktívnom veku museli dávky pomoci v hmotnej núdzi nejakým spôsobom zaslúžiť, odpracovať. To premiér Fico v prezidentskej kampani niekoľkokrát vyzdvihol a vyvolával dojem razantného postoja jeho exekutívy bezbrehému poskytovaniu dávok v hmotnej núdzi s jasným smerovaním tejto požiadavky na rómsku komunitu.

Romofóbnym občanom to určite imponovalo na rozdiel od kritického postoja odbornej verejnosti a dokonca aj pán prezident, ktorý obyčajne hrá na rovnakú nôtu ako pán premiér, vyjadril pochybnosti o ústavnosti navrhovaného riešenia hmotnej núdze a vrátil zákon do NR SR.

Domnievam sa, že pán premiér nepozná detaily požadovanej aktivácie a ani širšie etické súvislosti s poskytovaním dávky v hmotnej núdzi, inak by používal opatrnejší slovník. Napríklad dôsledkom nového právneho stavu sa tak jednotlivci ako aj rodiny s deťmi môžu ocitnúť úplne bez prostriedkov na zabezpečenie základných životných podmienok a v podstate môže byť ohrozený ich život.

Tým sme sa dostali mimo európskych hodnotových piliérov, v rámci ktorých je ľudský život hodný ochrany za všetkých okolností a každá spoločnosť, postavená na hodnotách spravodlivosti a rovnosti ľudí, rešpektuje ľudský život ako nedotknuteľnú hodnotu. A tu tkvie etický problém s podmienečným poskytovaním dávky v hmotnej núdzi

V duchu uvedeného nik nemá právo vystaviť iného nebezpečenstvu straty života hladom a v štáte, kde sú ľuďom sľubované sociálne istoty už vôbec takýto nápad mal byť udusený v zárodku.
Väčšina ľudí si ani neuvedomuje aké sumy sú poskytované na osobu a deň v rámci zabezpečovania základných životných podmienok osobám v hmotnej núdzi. Pre samostatne posudzovanú osobu ide o 2,05 eur na deň, pre dvojicu s dvomi deťmi je dávka na deň a osobu 1,34 eur a pre dvojicu so štyrmi deťmi ide o sumu 0,89 eur na osobu a deň. V mesiaci, ktorý má 31 dní je to ešte menej.

Čím je viac detí v rodine, tým je dávka na osobu a deň nižšia. Tu sa podarilo vyvolať dojem, že ide o poskytovanie dávok na pohodlný a bezpracný život.

Nie, tato dávka je len prejavom úcty k životu ľudského jedinca, nič viac a nič menej. A z toho by sme mali vychádzať.

Ak aj dáme bokom etický rozmer predmetného problému, existujú minimálne 4 legislatívne problémy do ktorých sa minister Richter „zamotal“.

Problém č.1. Právo na pomoc v hmotnej núdzi

Článok 39 Ústavy SR uvádza, že každý má právo na takú pomoc v hmotnej núdzi, ktorá je nevyhnutná na zabezpečenie základných životných podmienok. Dôležité je slovo „každý“, lebo v aktuálnom právnom stave navodenom zákonom 417/2013 už toto právo každý nemá.

Problém č.2 Požadovaná aktivácia má pravdepodobne charakter nútenej práce

Podľa článku 18 Ústavy SR nikoho nemožno poslať na nútené práce alebo nútené služby.
Slovenská republika je viazaná ako člen Medzinárodnej organizácie práce( MOP) Dohovorom č. 29 o nútenej alebo povinnej práci, ktorý obsahuje

a) vyňatie vykonávania menších obecných služieb z nútenej práce alebo nútených služieb
b) vymedzenie znakov nútenej práce a nútených služieb a to aj na prípad menších obecných služieb

Za nútenú prácu je považovaná každá práca alebo služba, ktorá sa od ktorejkoľvek osoby vymáha pod hrozbou akéhokoľvek trestu alebo sankcie a ktorú táto osoba nevykonáva dobrovoľne.
Za nútené služby sa nepovažujú služby, ktoré splňujú tieto znaky
1. práca alebo služba, ktorá má byť vykonaná, je v dôležitom priamom záujme obce;
2. práca alebo služba je v súčasnej dobe alebo bezprostredne potrebná;
3. ponukou miezd a pracovných podmienok, nie menej priaznivých, ako sú tie, ktoré platia v príslušnej oblasti pre podobnú prácu alebo službu, nebolo možné získať dobrovoľné pracovné sily na vykonanie takej práce alebo služby;
4. so zreteľom na dosiahnuteľné pracovné sily a ich pracovnú spôsobilosť práca alebo služba neuloží terajšiemu obyvateľstvu bremeno príliš ťažké

Minimálne požiadavka pod bodom 3 nie je v prípade aktivačnej práce pre účely nároku na dávku v hmotnej núdzi splnená, z čoho vyplýva, v zákone o pomoci v hmotnej núdzi je kolízia nielen s článkom 39 Ústavy SR, ale aj s Dohovorom MOP č.29.

Problém č. 3 Absencia definície menších obecných služieb v zákone 417/2013

Aj pán prezident poukázal na fakt, že v zákone 417/2013 nie definovaný pojem „menšie obecné služby“ a nie je uvedený ani odkaz na inú legislatívnu normu, ktorá tento pojem definuje.
V slovenskej legislatíve sa teoreticky možno oprieť o dve legislatívne normy, ktoré zahrňujú aj pojem menšie obecné služby.

Zákon číslo 369/1990 o obecnom zriadení ukladá všetkým obyvateľom obce vykonávať menšie obecné služby organizované obcou, ktoré sú určené na zlepšenie života, životného prostredia, ekonomických podmienok a sociálnych podmienok obyvateľov obce a sú vykonávané v záujme obce. Teda ide o občiansku povinnosť. To ale neznamená, že starosta obce môže kedykoľvek a kohokoľvek, kto je obyvateľom obce, donútiť vykonávať práce pre obec.
Podľa článku 2 vyššie uvedeného Dohovoru cit:
„menšie obecné služby, ktoré súc vykonávané členmi obce v jej priamom záujme, môžu sa preto považovať za obvyklé občianske povinnosti pripadajúce na členov obce, pokiaľ majú členovia obce alebo ich priami zástupcovia právo vyjadriť sa ohľadne potreby takých služieb“

Ak by sa pre účely aktivácie osôb v hmotnej núdzi mal využiť zákon 369 /1990 bolo by potrebné vymedziť v zákone 417/2013 o pomoci v hmotnej núdzi proces vstupu poslancov obecných zastupiteľstiev do schvaľovania potreby menších obecných služieb a nič také neexistuje. Navyše administrácia menších obecných služieb by bola v takomto prostredí problematická a v obciach s majoritou rómskeho obyvateľstva by k aktivácii nikdy nedošlo.

Druhou právnou normou je zákon 5/2004 o službách zamestnanosti, ktorý definuje cit:
„menšie obecné služby je forma aktivačnej činnosti dlhodobo nezamestnaného občana vykonávaním prác, ktoré sú určené na zlepšenie ekonomických podmienok, sociálnych podmienok, kultúrnych podmienok, tvorbu, ochranu, udržiavanie a zlepšovanie životného prostredia obyvateľov obce, starostlivosť o ochranu a zachovanie kultúrneho dedičstva, podporu vzdelávania, rozvoj a poskytovanie sociálnych služieb a ďalších činností v sociálnej oblasti, rozvoj a ochranu duchovných a kultúrnych hodnôt, doplnkové vzdelávanie detí a mládeže a na rozvoj a podporu komunitnej činnosti.“

Problém použitia tejto definície je v jej zacielení na dlhodobo nezamestnaných, teda na osoby, ktoré sú v evidencii nezamestnaných najmenej jeden rok. Osobám, ktoré nie sú v evidencii nezamestnaných alebo sú v evidencii menej ako jeden rok by obec nemala možnosť ponúknuť aktivačnú činnosť a mali by nárok na dávku v hmotnej núdzi bez práce. Podľa mojich vedomostí ide väčšinou o rómske rodiny, ktoré nie sú v evidencii nezamestnaných a paradoxne práve tieto rodiny by mali nárok na dávku v hmotnej núdzi bez povinnosti odpracovať 32 hodín mesačne, hoci zámer autora zákona bol v jeho nasmerovaní práve na túto skupinu obyvateľov.


4. Nerovnosť podmienok na dávku v hmotnej núdzi, pravdepodobná kolízia s článkom č.12 Ústavy SR
Ak sa zavedie stav, že časť osôb v hmotnej núdzi bude mať nárok na dávku v hmotnej núdzi bez aktivácie a druhá časť len za podmienky aktivácie tak aj bez toho, aby niekto bol JUDr mu musí byť jasné, že vzniká narušenie základných práv a slobôd občanov, ktoré vymedzuje článok 12 Ústavy SR. Navodený právny stav, kedy jednému občanovi, ktorému starosta neponúkne aktiváciu vzniká bezpracne nárok na dávku v hmotnej núdzi a inému, ktorému ponúkne aktiváciu, vzniká nárok len vtedy ak si dávku odpracuje, je do neba bijúcim porušením princípu rovnosti občanov pred zákonom.

Dnes toto všetko už minister Richter vie a musí konať a začal aj konať. Je si podľa mojej mienky vedomý, že definíciou menších obecných služieb cez zákon o obecnom zriadení si nepomôže. A tak nastúpila iná cesta.
Úrady práce nútia dobrovoľne nezamestnané osoby aby sa prihlásili do evidencie nezamestnaných, lebo „ to nový zákon vyžaduje“ ako som sa dozvedela v mojej korešpodencii s istou pani, ktorá je vystavená nátlaku úradu práce. Postup „registrácia alebo strata nároku“ samozrejme nemá oporu v žiadnom zákone, napokon, každý má nárok na dávku v hmotnej núdzi. Ale druhá stránka tohto idiotského nápadu je ešte interesantnejšia. Nech sa všetci dobrovoľne nezamestnaní prihlásia do evidencie nezamestnaných.
Bude stúpa miera evidovanej nezamestnanosti a kľudne môže začať atakovať 15% hladinu a minister Richter bude vysvetľovať nevysvetliteľné.
Že totiž pri plnom vedomí a vlastným úsilím zvýšil mieru evidovanej nezamestnanosti viac ako hospodárska kríza.
Suma sumárum, alebo budú mať osoby nezaradené do evidencie nezamestnaných nárok na dávku v hmotnej núdzi bez aktivácie a s ústavnou kolíziou sme sa minuli primárneho cieľa nového zákona, alebo bude stúpať miera evidovanej nezamestnanosti na úroveň cca 15 %.
Minister Richter sa chytil do vlastnej pasce. Chcenie bolo silnejšie ako možnosti a to je živná pôda chýb.
Neviem ku komu sa obracajú s prosbou o pomoc neveriaci socialisti, i keď tí birmovaní asi tiež k pánu Bohu. Ale domnievam sa, že minister Richter momentálne nesmeruje svoje nádeje do transcendentného priestoru ale na Ústavný súd a ako jeden z mála ministrov na svete dúfa, že časť jeho zákona bude zrušená.
A to práve tá pánom premiérom vychválená.

Pridať komentár

Feedback