Aktivačný folklór.

O systéme pokus- omyl - náprava- nový omyl.

V článku „Pozitíva a negatíva nového zákona o pomoci v hmotnej núdzi“ som chválila opatrenie poskytovať aktivačný príspevok aj členovi domácnosti - cit zákon 417/2013 o pomoci v hmotnej núdzi

ktorý má príjem zo závislej činnosti najmenej vo výške mesačnej minimálnej mzdy“.

S odstupom času sa ukazuje, že som viac chválila ídeu ako text zákona.

Má určite zmysel poskytovať aktivačný príspevok nielen za aktivačné činnosti organizované samosprávou, ale aj za závislú činnosť, ktorou si síce členovia domácnosti nedokážu vyriešiť hmotnú núdzu, ale zvyšujú svoju sociálnu ochranu cez sociálne poistenie a znižujú závislosť na sociálnych dávkach.
Nehovoriac o tom, že ide o časovo neobmedzovanú aktiváciu založenú na osobnej iniciatíve a tento rozmer aktivácie je mimoriadne dôležitý.

Nuž len medzi ídeou a jej realizáciou v platnom zákone 417/2013 o pomoci v hmotnej núdzi je rozdiel veľký ako Tatry.

Problém tkvie v tom, čo je podľa vyššie uvedeného zákona „ príjem zo závislej činnosti najmenej vo výške mesačnej minimálnej mzdy“.

Príjem na účely zákona o pomoci v hmotnej núdzi je definovaný s odkazom na §4 zákona o životnom minime (601/2003). A tento zákon považuje za príjem o.i. aj príjem zo závislej činnosti po odpočítaní
1. poistného na povinné zdravotné poistenie,
2. poistného na nemocenské poistenie, poistného na starobné poistenie, poistného na invalidné poistenie a poistného na poistenie v nezamestnanosti,
3. preddavku na daň alebo dane z príjmov fyzických osôb,

Ide o čistý príjem a to je iné kafe a dostáva nárok na aktivačný príspevok z dôvodu vykonávania závislej činnosti do úplne inej príjmovej roviny a do neželanej filozofie.

V platnom právnom stave je teda nárok osoby v hmotnej núdzi na aktivačný príspevok z dôvodu príjmu zo závislej činnosti definovaný takto:

Nárok na aktivačný príspevok má člen domácnosti, ktorého čistý príjem najmenej vo výške mesačnej minimálnej mzdy“.

Bol to zámer predkladateľa? To sa nedá odtušiť ani z dôvodovej správy k návrhu zákona.
Minimálna mzda v tomto roku je 352 eur. K tomu, aby jednotlivo posudzovaná osoba mala čistý príjem 352 eur potrebuje hrubú mzdu cca 416 eur, ale to už nie je ani zďaleka v hmotnej núdzi.
Až 67% poberateľov dávky v hmotnej núdzi sú jednotlivo posudzované osoby a tento nástroj sociálnej pomoci je pre nich nedostupný.

Podobná situácia s výškou mzdy je u manželov bez detí, tí sú pri hrubej mzde 416 eur jedného z nich v hmotnej núdzi a opatrenie im pomôže, ale nie je motivované prijatie práce medzi minimálnou mzdou a sumou 416 eur.

U rodičov s deťmi je vplyvom sociálneho rozmeru daňového systému čistá mzda závislá aj na počte nezaopatrených detí v rodine. Z toho tiež rezultuje, že na získanie aktivačného príspevku bude počtom detí klesať hrubý príjem, z ktorého vznikne nárok ba aktivačný príspevok. To nie je správne, lebo opäť to budú deti a nie aktivita rodičov, ktoré budú rozhodovať o výške štátnej pomoci. V úplnej rodine jedným dieťaťom a jedným zamestnaným rodičom je na získanie aktivačného príspevku potrebný hrubý príjem 387 eur, s dvomi deťmi 359 a rastom počtu detí klesne a na získanie aktivačného príspevku bude stačiť hrubý príjem pod minimálnou mzdou.

Čím má rodič viac detí, tým by mal viac pracovať, aby ich uživil, ale takto nastavená filozofia podpory aktivácie rodín v hmotnej núdzi ide presne opačným smerom.

Uvedený defekt v zákone treba okamžite opraviť a k tomu je treba veľmi málo. Len zmeniť odkaz 10) tak, aby smeroval k zákonu 595/2003 o dani z príjmu, presnejšie k jeho §5 „Príjmy zo závislej činnosti“. To znamená, že kritérium nároku na aktivačný príspevok z titulu príjmu zo závislej činnosti bude hrubá mzda zamestnanca.

Ale ak išlo o zámer, potom si položme otázku načo nám je nástroj sociálnej politiky, ktorý nezamestnaných motivuje prijať prácu až od určitej mzdy, ktorej výška je nepriamo úmerná počtu detí. Nechce sa mi veriť, že by sme zabŕdli až do takej absurdnosti.

Bolo za oných čias dobrým zvykom, že predkladateľ zákona venoval značnú kapacitu úradníkov nielen k normatívnej časti zákona, ale aj dôvodovej časti. Dobre spracovaná osobitná časť dôvodovej správy umožňuje pochopiť zámery predkladateľa a v legislatívnom
procese umožňuje odbornej verejnosti konfrontovať zámer s paragrafovým znením navrhovaného zákona a v konečnom dôsledku aj pochopiť ducha zákona. To je cenné tak pre samotného predkladateľa ako aj pre verejnosť.

Sebavedomý a odborne pripravený minister sa nemusí obávať odbornej verejnosti. Môže sa dostať do ídeového sporu s okolím, na to má právo, ale ak nechce stratiť renomé musí byť jeho argumentácia presvedčivá. Nemusí nič schovávať naopak napríklad bláboly v dôvodovej správe vedú k podozreniu, že niečo nie je v poriadku. Môže to znamenať tak skutočnosť, že predkladateľ nemá jasné detaily svojho zámeru, alebo má len nutkavé stavy písať o komplikovaných veciach „ľudovo“ t.j. nepresne a hlúpo.

Ako odstrašujúci príklad uvediem detail z osobitnej časti dôvodovej správy k téme nároku na aktivačný príspevok

„...Aktivačný príspevok bude patriť na každého člena domácnosti, ktorý napr. pracuje, ktorý je evidovaný ako uchádzač o zamestnanie a zvyšuje si kvalifikáciu formou externého štúdia,....“


Teda v rozpore textom zákona je podľa dôvodovej správy nárok na aktivačný príspevok podmienený prácou (v záhrade?) a nie príjmom zo závislej činnosti. To sme si pomohli v objasnení zámeru predkladateľa.

Súčasná tvorba legislatívy v sociálnej oblasti výrazne pokuľháva za úrovňou predchádzajúcich volebných období. Domnievam sa, že z ministerstva práce odišli zamestnanci jednak generačnou výmenou a iná časť bola odídená straníckou výmenou. Začíname doplácať na necitlivý prístup k odborníkom v štátnej správe. Vymeniť po zmene vlády z princípu všetkých, ktorí boli blízko predchodcom je krátkozraké a v konečnom dôsledku aj hlúpe.
Ja som zvedavá, kam až sa z absencie odborníkov legislatívny folklór dostane, ale v aktivačných príspevkoch je už citeľný.


Je to systém práce  pokus- omyl - náprava- nový omyl.

 


 

Pridať komentár

Feedback