Platba výživného by nemala byť chápaná ako trest. Ani od štátu ani medzi rodičmi navzájom.

Časy, keď bolo neplatenie výživného obľúbeným športom, sú zdá sa už viac- menej preč, neznamená to však, že by sa situácia v tomto smere radikálne  zmenila. „Boj“ medzi  mužmi a ženami alebo medzi „prvými rodičmi“ – ktorým bolo dieťa zverené do osobnej starostlivosti a „druhými rodičmi“ -ktorým pripadla rola prispievateľa na výživu, na tomto poli pretrváva a život prináša stále množstvo svedectiev o trápení,  bolesti a frustrácii na oboch stranách barikády.

Či sa dá dosiahnuť uspokojivý stav  je otázka ťažko zodpovedateľná – je to  vec veľmi  individuálna, iná prípad od prípadu a ani  najspravodlivejší právny a sociálny systém by nezaručil spokojnosť, ktorá je čisto subjektívna. Všetko to obnáša, okrem iného, aj schopnosť vidieť veci v kontexte a svoje potreby a možnosti dávať do súladu s tým, čo je možné a prijateľné aj na druhej strane. Tu sa dostávame k tomu, čo je ovplyvniteľné na strane otcov a matiek a čo ani najdokonalejší systém nemôže nahradiť, či suplovať.

Starať sa ako prvý rodič  o deti  je  náročná úloha a každý rodič  má svoje špecifické podmienky. Potreba pomoci pri takejto vážnej úlohe je väčšinou nevyhnutná na to, aby ju v zdraví prvý rodič zvládol. Na strane prvého rodiča  stojí štát a jeho opodstatnená potreba pomoci (finančnej, osobnej) je podporená zákonom. Druhému rodičovi z jeho prirodzenej potreby starať sa o dieťa, vzniká povinnosť, ktorá v ňom túto potrebu potláča, či dokonca u neho vzbudzuje odpor. To, aby s platbami výživného bol v pohode a mal záujem pravidelne prispievať, si vyžaduje urobiť v sebe istý mentálny výkon. Racionálne akceptovať  fakt, že či už je výživné nariadené alebo dohodnuté ,   ide len o „nástroj“, ktorým štát a spoločnosť chce  chrániť  dieťa a momentálne iný nástroj nemá. Nič prijateľnejšie, čo by druhý rodič mohol prijať bezpríznakovo t.j. nie ako „kladivo“ na druhého rodiča, totiž zatiaľ nemá.

Na  strane prvého rodiča, ak je s výškou a pravidelnosťou platieb od druhého rodiča nespokojný,  to chce zase mentálny výkon, ktorý spočíva prinajmenšom v zodpovedaní si otázok typu: Naozaj si trúfam  dať trestne stíhať a exekučne vymáhať za neplatenie výživného niekoho, koho dôvody poriadne nepoznám,  a priori ich  odmietam a nechcem si overiť, čo je za tým? Ako by som mohol prispieť k tomu, aby druhý rodič bol motivovaný výživné platiť? Prejavil som mu niekedy elementárnu vďaku,  keď platby výživného pravidelne a v stanovenej výške zabezpečoval alebo za to, že neviedol so mnou o výšku výživného dlhé hádky, ale uznal potreby dieťaťa a keď mohol, tak výživné platil?

Za všetko hovorí prípad  nekomunikujúcich rozvedených rodičov, ktorí  napriek svojej zhoršenej ekonomickej situácii zvyšovali výdavky na dieťa – jeden voľnočasovými aktivitami a krúžkami, druhý darčekmi. Všetko do momentu, kým výživné prestalo stačiť a platby výživného prestali pravidelne chodiť.  Dieťa  tak prišlo síce domov  zo stretnutia s druhým rodičom so značkovými teniskami, ale zároveň nemohlo ísť na školský výlet, kvôli chýbajúcim financiám. Obaja mali pritom dobrý úmysel – nahradiť dieťaťu to, čo prestalo byť pre nich samozrejmosťou. Od súdneho sporu o výživné s hrozbou trestného stíhania ich zachránilo až stretnutie u mediátora s vyjasnením aktuálnej situácie a skrytých motivácií.

Milí rodičia, systém nie je dokonalý a justícia môže rozhodovať tak, že možno nikdy nebudete mať pocit spravodlivosti . V prípade výživného  ide o povinnú a zároveň limitovanú platbu, pri ktorej  potreba slobody na strane druhého rodiča (t.j. mať možnosť slobodného  rozhodnutia v  akej miere a ako sa chcete o dieťa starať a prispievať naň finančne) a potreba dostatočnej finančnej pomoci  na strane prvého rodiča, nebude možno nikdy naplnená. Tento pocit môže byť zmiernený len férovou dohodou a úspešne vynaloženým úsilím na vybudovanie rešpektujúceho rodičovského vzťahu aj po rozpade partnerského vzťahu.

Rada mediátora:

Z pohľadu druhého rodiča – prijmite fakty tam, kde sa meniť nedajú a snažte sa urobiť maximum vo sfére, ktorú ovplyvniť môžete . Prejavte ochotu a rešpekt voči rodičovi, ktorý sa bude o dieťa osobne starať. Výdavky okolo 100 až 150 eur mesačne sú na Slovensku na 1 dieťa  bežný priemer. Uznať túto sumu, ponúknuť možnosti a dohodnúť sa s prvým rodičom, ako ju zabezpečíte,  je prvý krok, na ktorom môžete ďalej stavať.

Z pohľadu prvého rodiča je zase dôležité uznať, že ak výživné pokrýva nevyhnutné výdavky na dieťa, alebo sa okolo tejto sumy pohybuje, tak zo strany druhého rodiča je to základný prejav starostlivosti a stojí zato ho oceniť. Všetko extra, čo sa dá schovať pod argument, že „dieťa má právo požívať životnú úroveň aj druhého rodiča“ bude potenciálnym predmetom sporu, pokiaľ neumožníte druhému rodičovi spolupodieľať sa na rozhodovaní ako tieto finančné príspevky použijete a neponúknete reciprocitu pri ďalších prejavoch starostlivosti.

Akékoľvek „právne“ - silové presadzovanie práva –  ešte predtým,  kým si neoveríme a nevyskúšame  ako sa bude bývalý partner správať  v rešpektujúcom prostredí, blokuje šancu na dohodu a spoluprácu s ním. Predtým ako sa začneme opierať o právne vety, použime ľudskosť,  aj keď je situácia zložitá. Do sféry nášho priameho vplyvu totiž určite patrí diskusia a pokus o pochopenie situácie toho druhého a ak silné emócie prevažujú, tak za pomoci niekoho so skúsenosťou s takýmto typom náročnej komunikácie. Pomoc odborníka na vzťahy, právo a komunikáciu  -mediátora,  vám môžu v takejto situácii poskytnúť neoceniteľnú službu.
 

Pridať komentár

Feedback