Ľudia či cesty? Takú otázku Baťa nepoznal.

Ako vidno z citátu. V otázke investícií do rozvoja ľudí, dopravného a informačného spojenia mal úplne jasno a nepoznal kompromisy.

V súvislosti s analýzou podmienok výstavby rýchlostnej komunikácie R2 prebieha verejná diskusia. Na základe záverov Útvaru hodnota za peniaze MFSR sa v nadväznosti na podmienky regionálneho rozvoja dostáva miestami do neželanej polohy. Ako inak, pod tlakom mešca verejných zdrojov niektorí nastoľujú čudnú otázku. „Vyrieši“ regionálny rozvoj skôr vzdelávanie tamojších ľudí, alebo ich priblíženie k svetu napojením na rýchlejšiu cestnú sieť? Zjednodušene: „Ľudia alebo cesty?“ Veľmi smutné. Bohužiaľ, aj príznačné pre naše prostredie.

Nepochybujem, že všetky pochybnosti by mali rozptýliť  slová Tomáša Baťu. So svojimi nasledovateľmi totiž v rozvoji, aj regionálnom, dokázali viac ako ktokoľvek iný v našich končinách.

Keď v roku 1894 Tomáš Baťa so staršími súrodencami (Anna a Antonín) zakladali obuvnícku dielňu, ani v najmenšom si nelámali hlavu nad tým, že Zlín má z dopravného hľadiska veľmi nevýhodnú polohu. Bol malým provinčným mestečkom (necelých 3 tisíc obyvateľov) ležiacim bokom od všetkých čo len trocha dôležitejších ciest. Bol však ich rodiskom.

Počas nasledujúcich desaťročí ukázal, že zlé dopravné napojenie pre neho nie je prekážkou. Vystačil si so svojim spolupracovníkmi. Do ich rozvoja, do ich postojov a zručností aj pracovných a životných podmienok investoval viac času a peňazí ako ktokoľvek iný. Tak zo svojej firmy vybudoval jeden z prvých svetových globálnych koncernov a zo Zlína „Ameriku v Československu“, ako ho vďaka najvyššej životnej úrovni obyvateľov nazývali.

Napriek tomu pri každej príležitosti presviedčal verejnosť aj vedúcich činiteľov od okresnej až po republikovú úroveň o tom, že kvalitné dopravné spojenie je nevyhnutnou podmienkou pre rýchlejší rozvoj krajiny a lepší život jej obyvateľov. K rozvoju dopravnej siete, a to nielen cestnej, ale aj železničnej a riečnej predložil niekoľko koncepčných materiálov.

A ako v iných oblastiach, aj v tejto bol príkladom. Po svojom prvom zvolení za starostu v roku 1923 (potom aj 1927 a 1931) dal v meste rýchlo postaviť nové asfaltové cesty. Rovnaké, aké mal už roky vo fabrike. V roku 1929 obciam a školám regiónu ponúkol finančné zdroje na zakúpenie 3 tisíc telefónnych aparátov.

Ako vidno z citátu. V otázke investícií do rozvoja ľudí, dopravného a informačného spojenia mal úplne jasno a nepoznal kompromisy. Považoval ich po všetkých stránkach za absolútnu prioritu. Za to najlepšie, čo môžu a majú lídri na všetkých úrovniach urobiť.

Odpoveď je teda jasná a v skratke znie: „Aj, aj, súbežne a dva v jednom.“ Aj tá najlepšia cesta na svete pomôže iba veľmi málo, keď nenájde pripravených ľudí. Veď aj v súčasnej Európe poznáme nejeden taký prípad. Viacročné skúsenosti na Slovensku však ukazujú, že naši lídri sa na rozvoj takto komplexne nepozerajú.
Vypočujte si, prosím, jeden z prejavov Tomáša Baťu k téme rozvoj ľudí a doprava. Tých pár minút určite stojí za to.

Pridať komentár

Feedback