Ilúzia a defekty nášho "úspešného" riešenia ne/zamestnanosti

Miera chvály vývoja ne/zamestnanosti a spôsobov ich riešenia, s ktorou sa stretávame v médiách, nemá nič spoločné s objektívnym hodnotením.

Už viac mesiacov je v médiách prezentovaný vývoj v oblasti nezamestnanosti aj zamestnanosti ako príbeh úspešného boja s problémami. Snaha každej vlády o šírenie takéhoto pohľadu je pochopiteľná, keďže predmetná oblasť je verejnosťou dlhodobo vnímaná ako najväčší problém našej ekonomiky. Nielen chybičkou krásy však je, že to vyzerá dobre len pri povrchnom pohľade. Ostatne, rovnako je to s hodnotením celej našej ekonomiky.
Prvý pohľad na čísla o zamestnanosti vyznievajú vcelku povzbudivo. Podľa výstupov Eurostatu (má ich od Štatistického úradu SR) v treťom štvrťroku 2015 pracovalo v slovenskej ekonomike 2 275 tisíc osôb. Tým sme o tri tisíc osôb prekročili našu maximálnu predkrízovú úroveň. Pri druhom pohľade však vidíme, že odpracovali celkovo menej hodín ako v rovnakom období 2008. To znamená, že rast zamestnanosti nepotiahol zvýšený dopyt po práci. Práce bolo ešte vždy celkovo menej, len bola rozložená medzi viac ľudí. Priemerný počet odpracovaných hodín mesačne na jednu osobu klesol o tri hodiny.
V oblasti nezamestnanosti už prvý pohľad ukazuje, že aj samých seba musíme ešte dlho doháňať. Ku koncu októbra 2015 úrady práce evidovali celkovo 344 tisíc uchádzačov o zamestnanie (UoZ), čo je o 116 tisíc viac ako v rovnakom období roka 2008. Z toho bol počet dlhodobo evidovaných (nad 1 rok) 180 tisíc, tada  o 72 tisíc viac.
Je objektívnou skutočnosťou, že trendy za ostatné dva roky sú pozitívne. V súčasnosti sme však s celkovým počtom evidovaných nezamestnaných na tom horšie ako pred desiatimi rokmi. A keď do porovnania zahrnieme iné krajiny, je aj výraz „ilúzia“ mierny. V rebríčku EÚ sme v nezamestnanosti sústavne ukotvení v jeho najslabšej štvrtine. Dlhodobo, aj v najlepších časoch, vykazujeme až dvojnásobné hodnoty ako viaceré krajiny EÚ, medzi ktorými nájdeme aj našich bezprostredných susedov. Česko a Rakúsko. Takže miera pozitívneho účinku súčasných trendov na celkový stav vecí je skutočne ilúziou. A to sme sa ešte nepozreli na naše regióny.
Pozitívne trendy sú navyše založené hlavne na neudržateľných, teda defektných podporných opatreniach nesystémového charakteru. Preto si vyžadujú ďalšie a ďalšie dodatočné náklady z verejných zdrojov. Tie pritom ešte aj deformujú prirodzený rozvoj. Na dôvažok znova klameme sami seba, nahovárajúc si, že je to prakticky zadarmo, lebo to zatiahne EÚ. Ale systémové, udržateľné opatrenia, ako je napríklad skutočná reforma vzdelávacieho systému, sú napriek deklaráciám všetkých doterajších vlád v úplnom ofsajde. Výsledkami nespochybniteľne.
Miera chvály vývoja ne/zamestnanosti a spôsobov ich riešenia, s ktorou sa stretávame v médiách, nemá veľa spoločného s objektívnym hodnotením. Je založená na povrchných prvoplánových analýzach, ktoré si nevšímajú, prípadne skresľujú širšie súvislosti. Pri najväčších problémov našej ekonomiky tak dlhodobo bránia identifikácii ich prvotnej príčiny a účinných riešení.
Preto vyše dvoch desaťročí sústavne dookola zostavujeme a aplikujeme zdanlivé, v lepšom prípade polovičaté riešenia. Preto si v toľkých parametroch trúfneme za „epochálne“ ciele stanoviť iba dosiahnutie priemeru Únie, ktorý zhoršujeme my a niekoľko krajín s prakticky rozvrátenými ekonomikami. Lenže s takou hospodárskou politikou životnú úroveň napríklad Rakúšanov nedobehneme nikdy.
Je možné, že to nikoho nezaujíma? No, zatiaľ to tak vyzerá.

Pridať komentár

Feedback