Energetické suroviny ako motivácia konfliktov

Článok sa zamýšľa hlavne nad kontrolou a dopravou plynu v regiónoch krajín blízkeho okolia Európy. Tieto vzťahy určujú aj otázky vojny a mieru.

Politika moderného sveta je závislá od veľkého množstva premenných. Každá veľmoc má svoje záujmy a napriek množstvu proklamácií, zmlúv a väzieb, prakticky každá krajina hľadí na svoje vlastné záujmy. Tie sú dnes tvorené v prvom rade snahou ochrániť ekonomické záujmy danej krajiny.

Priemyselne rozvinutý svet dnes potrebuje na svoju existenciu dve podmienky – suroviny a odberateľov. Odberateľov si výrobca, resp. vlastník továrne nijako nemôže zabezpečiť, pretože podmienkou je presadiť sa v konkurencii ostatných výrobcov a dodať na trh, ktorý je ochotný a hlavne schopný zaplatiť.  Z toho hľadiska ďaleko dôležitejšou podmienkou úspešnej existencie industriálnej spoločnosti je potom prístup k zdrojom surovín. Súboj o tieto zdroje potom v základoch tvorí od politiky celého sveta.

Na výrobu je dnes potrebné množstvo nerastných surovín, prvkov a zemín, ale v skutočnosti sú najdôležitejšou surovinou energetické suroviny ropa, zemný plyn a v menšej miere aj uhlie. Tieto tvoria základ na výrobu energie, pohony zariadení a zároveň stoja na začiatku procesu spracovateľského priemyslu.

Spojené štáty ako najvýznamnejšia priemyselná veľmoc vybudovala okolo kontroly ropy a plynu celú svoju existenciu. Kolesá obchodu sú realizované dolárovými platbami a akceptácia dolára ako výnimočného platidla je krytá požiadavkou hlavných producentov ropy a plynu realizovať platby len v dolároch. Tento základný princíp má pokračovanie v ukladaní dolárových rezerv krajín a firiem ako najstabilnejšej a zároveň najlepšie obchodovateľnej meny. Dopyt po dolároch umožňuje teda bezpečnú manipuláciou s menou. Amerika je jediná krajina na svete, ktorá si môže bez problémov zvyšovať objem peňazí bez toho, aby sa výrazne zvyšovala inflácia, keďže inflačný efekt navýšenie objemu peňazí sa môže šíriť a aj sa šíri do celého sveta.

Dôležitou požiadavkou tohto cyklu je zabezpečiť aby väčšina obchodnej výmeny vo svete prebiehala v dolárových platbách. USA ako hlavná krajina, kontrolujúca svetové obchodné trasy a centrá produkcie ropy, môže vplývať mimoekonomickými nástrojmi, t.j. diplomaciou tajných služieb na zabezpečenie podobných procesov. Obchod s ropou ako surovinou, ktorá je dobre prepravovateľná, je realizovaný tankermi, čo Amerike ako morskej veľmoci, ktorá má desať skupín lietadlových lodí, plne vyhovuje. V prípade, ak by veľkí producenti chceli zmeniť stratégiu obchodovania, vystavujú sa možným problémom, keďže každá skupina americkej lietadlovej lode je schopná menšiu krajinu poslať do stredoveku za pár týždňov. Problém pre Ameriku je jediný a to je obchodovanie s plynom.


Zemný plyn je energetická surovina, ktorá sa komplikovane  prepravuje. V plynnom stave proste zaberá príliš veľký objem a preto je treba plyn náročne upravovať do skvapalneného stavu (LNG) jeho ochladením na veľmi nízku teplotu, udržiavať a prepravovať v termostatických zásobníkoch a na mieste určenia zas vybudovať terminál, ktorý plyn zohreje a natlakuje do plynových potrubí. Preto sa na kontinente volí iný spôsob dopravy a to sú plynové potrubia, dosahujúce vzdialenosti tisícky kilometrov a tvoriace hustú sieť.

Ak však má Amerika držať pod kontrolou aj obchodovanie s plynom, transport po súši zbavuje producentov americkej kontroly, ak pravdaže vlastníkmi potrubí nie sú priamo americké firmy. Z toho dôvodu sa stávaju aj krajiny transportujúce plyn dôležitými strategickými územiami.

Na Euroázijskom kontinente si treba všimnúť ako sú rozmiestnené priemyselné centrá a centrá s možnosťou ťažby plynu. Najväčšie rezervy sú v Severnom mori, na ruskej Západnej Sibíri, Strednej Ázii, novo sa otvárajú ložiská Východnej Sibíri, Sachalinu, Severnom oceáne a v Perzskom zálive v spoločnom iránsko-katarskom ložisku obsahujúcom najväčšie svetové zásoby plynu Severná kupola-Južný Pars. Tieto centrá produkcie majú snahu dodať spotrebiteľom plyn hlavne v Západnej Európe, Indii, Číne. Veľkým spotrebiteľom je aj Japonsko, ale to zatiaľ dopravuje len LNG.

Európa ročne spotrebuje okolo 450 miliárd zemného plynu ročne a tretina tohto množstva je dodávaná z Ruska. Po nástupe Putina k moci začala intenzívna snaha získať pod kontrolu príjmy z exportu energetických surovín, ktoré si rozkradli jednotliví oligarchovia. Napriek obrovskej ťažbe Rusko z exportu nemalo nič.

To sa podarilo a firma Gazprom sa stala najväčšou plynárenskou spoločnosťou na svete. Tým pádom Rusko nielen získalo príjmy z plynu, ale získalo aj možnosť určovať spôsob obchodovania s ním. Pre geopolitické plány USA v Európe je takýto spôsob existencie bez kontroly neprijateľný. Z tohto dôvodu po prebratí moci proamerických oligarchov na Ukrajine po roku 2004 začali veľké problémy s transportom plynu, ktoré vyústili na známej krízy so zastavením transportu v roku 2009 a viedli k postavenie plynovodu Nord Stream ťahaným priamo z Ruska do Nemecka po dne Baltického mora, ktorý Nemecko ako najväčšie priemyselné centrum v Európe zbavil závislosti na Ukrajine.

Vzhľadom na to, že Rusko sa stávalo stále odolnejším voči americkým geopolitickým plánom, Európa ako spojenec USA hľadalo riešenie vysokej závislosti od dovozu ruského plynu. Takýmto projektom mal byť Nabucco, ako integrátor kaspického plynu a ďalších oblastí. Avšak dodávať z oblasti, ktorá je schopná dodať maximálne tretinu spotreby južných oblastí Únie priviedlo tento projekt ku krachu.

V roku 2011 podpísal Irán, Irak a Sýria zmluvu o výstavbe tzv. Islamského plynovodu, ktorým by sa do blízkosti Európy dostal plyn z najväčšieho svetového ložiska plynu na svete. Irán je však krajina, ktorá je úhlavným nepriateľom USA, jeho ložiská nemá pod kontrolou a bolo prakticky vylúčené, aby sa podobný projekt mohol realizovať. Niet divu, že rok 2011 sa kryje s nástupom terorizmu v Sýrii proti režimu Bašára Assada podporovaného Iránom, ktorého vláda mala realizovať projekt iránskeho plynovodu. A už vôbec neprekvapuje, že hlavnými sponzormi týchto operácii boli dve krajiny, ktoré mali ekonomický záujem na zmarení tohto projektu. Katar ako spoluvlastník ložiska, z ktorého by rád dodával do Európy plyn sám a Saudská Arábia, ktorá v Iráne vidí nielen ekonomického, ale aj politického súpera v oblasti.

Sýria sa stala bojiskom o plyn, ktorý v Sýrii nie je. Krajina má totiž kľúčovú polohu pre transport do Európy a do dnešných dní sú hlavní podporovatelia na oboch stranách stále tí istí. Víťazstvo súčasného režimu a teda aj Iránu v Sýrii by umožnilo dokončiť obchod – keby medzitým nevystal ďalší problém a tým je Islamský štát.

Od roku 2011, keď začali konflikt v Sýrii, sa do oblasti presunulo veľké množstvo džihádistov podporovaných USA a  časť vodcov ISIS z nich prešla americkým väzením v Iraku. V okamihu, keď začali byť zjavné úspechy Sýrskej armády a hrozilo by vytvorenie súvislého pásu šiitskej reprezentácie od Iránu po Stredozemné more, zjavil sa Islamský štát, ktorý sa stal najväčšou hrozbou pre všetky okolité štáty. Jeho teatrálnosť, s ktorou zabíja rukojemníkov a šíri videá do sveta hovorí hlavne o výzve pre svetové veľmoci. Netreba konšpirovať, faktom, je, že medzi Irakom a Sýriou vznikol sunitský uzáver, ktorý nedovoľuje priamu intervenciu a následne prípadnú ekonomickú pomoc Sýrii zo strany Iránu.

Pretrvávajúci konflikt v Sýrii v roku 2013 spôsobil nervozitu a hlavne vyprázdňoval kontá ropných šejkov, preto, keď sa počas návštevy expertov OSN udial chemický útok v Damašku, Amerika okamžite začala vojnové prípravy na vpád do krajiny. Rusko ich zastavilo, čím sa prekazili dôležité geopolitické plány USA.

Podľa amerického analytika George Friedmana, ktorý poskytol ruským novinám Kommersant v decembri 2014 rozhovor, americká politická reprezentácia vyprovokovala konflikt na Ukrajine s hlavným zámerom, zničiť ruskú vládu a podriadiť ju americkej vôli a kontrole. Miešanie sa do amerických plánov v Sýrii znamenalo nielen narušenie celého starostlivo prepracovaného plánu na vytvorenie spojenia plynovodov a ropovodov z Perzského zálivu až do Európy, ale tiež narušenie tzv. Wolfowitzovej doktríny, ktorá hovorí o neustálej a nepretržitej hegemónii USA. Ak sa objaví krajina, ktorá by túto hegemóniu ohrozovala, musí byť zničená.

Podľa Georga Friedmana má potom celá ukrajinská  kríza niekoľko rovín. Od prerušenia geopolitických väzieb Moskvy s Berlínom, cez získanie Krymu (čo sa nepodarilo) a hlavne prerušenie toku plynu cez ukrajinské územie do Európy. Táto časť mala byť realizovaná ovládnutím plynovodnej sústevy na Ukrajine, o ktorú prejavila záujem americká firma Chevron, ale hlavne zastavením ruského projektu South Stream, ktorý mal obísť Ukrajinu po dne Čierneho mora a mal viesť z Ruska do Ukrajiny. Práve táto časť bola ruskou stranou brilantne obídená okamžitým presmerovaním plánov a vytvorením rovnako podmorského premostenie tzv. Tureckého prúdu z toho istého miesta na brehu Čierneho mora, len s ukončením v Turecku, čím sa nestratil ani čas ani financie investované do projektu. Projekt bude mať rovnakú kapacitu ako súčasné potrubie na Ukrajine, takže Rusko už oznámilo že po ukončení transportného kontraktu Ukrajinu vypína.

Európska Únia na ruskú iniaciatívu zareagovala veľkolepým plánom Južného plynového koridoru (Southern Gas Corridor SGC) v cene 45 miliárd EUR na dopravu kaspického plynu do Európy. Je to však veľmi ťažko pochopiteľný projekt, keďže je to len náhrada už skrachovaného projektu Nabucco.

Rusko dnes stavia gigantický plynovod Power of Siberia na prepravu plynu z Východnej Sibíri do Číny s návratnosťou okolo sedem rokov. Avšak podstatne menší projekt SGC  s kapacitou len pätiny toho, čo potrebuje južná Európa má návratnosť vyše 16 rokov. Čo je investičný nezmysel – ak pravda Únia nenavýši cenu na skoro dvojnásobok ruského plynu. Je viac ako jasné, že o bezpečnosť a reálnu diverzifikáciu Brusel nemá záujem. V skutočnosti je použitie plynu z kaspických zdrojov snahou o geopolitický prienik Západu do teritória vplyvu Ruska. V skutočnosti ide len o snahu potopiť Rusov za každú cenu, aj keby mali európski spotrebitelia vykrvácať. A Turecko by sa malo pripraviť na revolúciu a zvýšenú aktivitu „humanitárnych organizácií“. Európsky projekt SGC, totiž nebude mať žiadny zmysel, ak bude existovať súčasne aj ruský projekt Turecký prúd.

Tím Petrosa Sekerisa z Univerzity v Portsmouth preskúmal všetky konflikty od druhej svetovej vojny a empiricky na štatistike prišiel k záveru, že ak je v krajine ropa a vznikne v nej občianska vojna, v dvoch tretinách prípadoch dôjde k cudzej intervencii a skoro vždy je to z krajiny, ktorá ropu nemá, alebo chce kontrolovať obchod s ňou, ako sa píše v časopise Journal of Conflict Resolution. Jeho kolega upozorňuje na fakt, že kým ISIS neobsadil ropné centrá, dovtedy nikoho nezaujímali a bombardovanie západných krajín, začalo až po obsadení Kurdistanu s náleziskami ropy.

Bez ohľadu na obete, kultúru, historické väzby, z vedeckej práce teda vyplýva dôležitý fakt. Ak máte ropu, či zemný plyn, je dobré držať si veľkú armádu a dať si pozor na konflikty. Mohlo by sa vám stať, že Vás niekto príde vyslobodiť humanitárnym bombardovaním 

Pridať komentár

Feedback