Pišťanek sa v hrobe obracia

Spor katolíckych škôl a ministerstva školstva o zaradenie knihy Petre Pišťanka a Dušana Taragela do povinnej literatúry pre stredoškolákov poukazuje na dva dôležité momenty.
Prvým je zotrvávanie nášho systému školstva na dirigizme pretrvávajúcom z minulosti. Vláda si si stále uzurpuje právo riadiť vzdelávanie podľa svojich predstáv, lebo ona to vie najlepšie,  a obmedzuje priestor na aktivitu pre jednotlivé školy. Komicky to znie najmä vtedy, ak post ministra zastáva človek, ktorý sa sám minulosti nedokázal riadiť platnými pravidlami v štátnej inštitúcii, kde pôsobil.
Nevidím dôvod, prečo by si o povinnej literatúre nemali rozhodovať samy školy. Ministerstvo by malo iba určovať iba tematiku, ktorú by mali zvolené knihy vystihovať. Tak by sa to malo diať aj v iných oblastiach vzdelávania. Ciele by stanovoval štát, prostriedky by si vyberali vzdelávacie inštitúcie. Keď to tak nie je, svedčí to o nezrelosti našej spoločnosti.
Druhým je pretrvávanie neznášanlivosti na Slovensku. Katolícke školy majú právo vysloviť svoj názor a nemožno ich za to odsudzovať. Zároveň však musia zniesť názory opačnej strany, pretože žijeme v sekulárnom prostredí. Ukazuje sa, že v spoločnosti chýba práve to, čo sa teraz pri ďalšom impulze mohlo rozbehnúť – diskusia. Zas tu máme len dva tábory, ktoré si tvrdošijne stoja na svojom.
Ak má slovenská spoločnosť dospievať, potrebuje konfrontácie a diskusiu ak soľ. Kniha Sekerou a nožom sa mohla stať dobrým impulzom. Čítal som ju, nepochybne ide o výstižnú literatúru obdobia po roku 1989, i keď ja by som našiel aj ďalšie pramene. Nebohý Peter Pišťanek by sa z diskusie spustenej po zaradení jeho knihy do povinnej literatúry určite potešil a ktovie, možno by získal podnety, aby napísal nové príťažlivé dielo, lebo to on vedel.
 

Tento článok sa vám páči.

Pridať komentár

Feedback