Učitelia sa stali rukojemníkmi Ficovho šafárenia

Učitelia zastúpení školskými odbormi pred časom opäť oprávnene nastolili požiadavku zvýšenia platov pre pedagogických aj nepedagogických zamestnancov školstva. Vždy som zastával názor, že do školstva by malo prúdiť čo najviac finančných prostriedkov, pretože čo, ako a kde sa naše deti učia, určuje to, ako bude naša krajina vyzerať v budúcnosti.

Navyšovanie prostriedkov však nemôže byť automatické a bezhlavé, ale musí spĺňať dve hlavné podmienky:

1. Financie budú použité racionálne, na také aktivity a investície, ktoré prinesú konkrétny výsledok, alebo systémové zlepšenie situácie v danej oblasti

2. Navýšenie bude korešpondovať s komplexnou politikou verejných výdavkov, nesmie byť nástrojom predvolebnej kampane, populistickým opatrením, ani výsledkom nátlaku

Vláda Ivety Radičovej prevzala v roku 2010 Slovensko v ťažkej hospodárskej situácii. Robert Fico nedokázal (lepšie povedané, ani nechcel) pokračovať v konsolidačných opatreniach a porastových reformách. Namiesto toho okamžite zdvihol verejné výdavky a na ministerstvách umožnil bašovanie nominantov SNS a HZDS.

Spolu s hospodárskou krízou to malo za následok, že vláda skutočne nemala z čoho rozdávať. Napriek tomu sme platy učiteľom zvyšovali. Minister Eugen Jurzyca tak urobil vtedy v priemere o 5,7 %, čo predstavovalo výdavok vo výške zhruba 41 miliónov eur. Popri tom sme zvyšovali príplatky začínajúcim pedagogickým pracovníkom, ktorí sa už na samom začiatku svojej kariéry často ocitajú v zložitej ekonomickej situácii. Určite sme neuspokojili všetkých, ale navyšovanie miezd išlo ruka v ruke s ďalšími racionalizačnými opatreniami. Tie mohli priniesť svoje ovocie, ak by vláde bolo umožnené dokončiť svoj mandát.  

Všetko toto bolo možné zrealizovať len vďaka tomu, že vláda Ivety Radičovej sa rozhodla ísť radikálne iným smerom ako Robert Fico. Namiesto zvyšovania daňového a odvodového zaťažovania najproduktívnejších skupín obyvateľov, šetrila na sebe. Zvýšenie transparentnosti verejných obstarávaní, prepúšťanie zbytočných úradníkov a zverejňovanie zmlúv na internete sú len niektoré z opatrení, ktoré priniesli nielen úspory, ale aj nastavili novú paradigmu vo vzťahu štát (verejná správa) vs. občan.

Peter Pellegrini, Peter Kažimír a Robert Fico dnes opäť čelia požiadavkám učiteľov na navýšenie platov. Na rozdiel od nás  však disponujú elegantnou výhovorkou – dlhovou brzdou. Ak by vraj mali samosprávam peniaze na zvýšenie platov uvoľniť, museli by najprv nájsť ústavnú väčšinu na zmenu Zákona o rozpočtovej zodpovednosti.

Nerobme si ilúzie, že jeho zrušenie by bolo vecou, ktorá by Ficovi náramne vyhovovala. Pred prezidentskými voľbami sa dokonca objavili úvahy, že podobná kalkulácia stála aj za jeho kandidatúrou. Položme si skôr otázku, prečo sa učitelia stali rukojemníkmi dlhovej brzdy, prečo minister financií nevie v rozpočte nájsť prostriedky, aby aspoň čiastočne naplnil ich požiadavky a nenarušil pri tom naše fiškálne záväzky?

Odpoveď je jednoduchá, vláda opäť nechce a nevie šetriť. A ak už potrebuje financovať svoje populistické a nesystémové nápady, siahne radšej na príjmy živnostníkov a malých podnikateľov, akoby mala šetriť na sebe a svojich spojencoch z takzvaného veľkého biznisu. Vláda jednej strany už prelomila tri hranice dlhovej brzdy a štvrtá sa trasie. Samosprávy majú dnes zmrazené výdavky len a len kvôli nezodpovednosti vlády a jej neschopnosti spravovať verejné financie. Ak sa tento prístup zásadne nezmení, nedá sa očakávať zlepšenie situácie nielen učiteľov.

Pridať komentár

Feedback