Financovanie školstva? Odpoveďou je spoločenský konsenzus

Súčasný štrajk učiteľov je leň ďalším vrcholom v nekonečnej sínusoide nášho školstva. Len čo jeden problém prehrmí, o niekoľko mesiacov, či rokov sa objaví problém nový. Všetky pritom majú dva spoločné menovatele: chýbajúcu dlhodobú koncepciu a nedostatočné financovanie. Každá snaha o hĺbkovú reformu sa skončila dňom začiatku mandátu nového ministra. Viacero pokusov ukázalo, že túto axiómu slovenskej politiky asi nedokážeme prelomiť džentlmenskou politickou dohodou, že nová vláda nezmetie zo stola prácu tej predchádzajúcej. Domnievam sa, že na jej prekonanie bude treba použiť zbraň silnejšieho kalibru.

Tvárou v tvár finančnej kríze sa pravici podarilo v roku 2011 presadiť ústavný zákon o rozpočtovej zodpovednosti. Zaviazali sme všetky budúce vlády, aby verejný dlh držali pod hranicou 50% HDP.  Toto opatrenie bolo výsledkom celospoločenského konsenzu, že našu ekonomiku musíme chrániť pred nadmerným zadlžovaním, pretože to môže mať katastrofálne dopady na ďalšie generácie.

Som presvedčený, že je na čase uvažovať o zavedení niečoho podobného aj vo vzťahu k školstvu, vede a výskumu. Stojíme pred podobne závažnými problémami. Naši žiaci dosahujú pri medzinárodných hodnoteniach katastrofálne nízke výsledky. Priemerný vek učiteľov sa neustále zvyšuje, úroveň našich pedagogických fakúlt klesá. Do školstva investujeme dlhodobo najmenej z krajín OECD. Najnižšie sú aj platy učiteľov. Tento stav môže mať katastrofálne dopady na ďalšie generácie.

Jedným z riešení môže byť ústavné fixovanie výdavkov na školstvo, vedu a výskum. Ako príklad nám môže slúžiť prístup, ktorý zvolili ústavodarcovia na Taiwane. Článok 164 Ústavy Čínskej republiky stanovuje, že na financovanie školstva, vedy a kultúry nesmie byť určených menej ako 15% zo štátneho rozpočtu, z rozpočtov provincií (obdoba našich VÚC) menej ako 25% a z rozpočtov miest menej ako 35%.

Nielen vďaka tomuto opatreniu zaujíma Taiwan vo všetkých ukazovateľoch, ktoré sa týkajú školstva, popredné priečky spomedzi vyspelých štátov sveta. A ústavné zakotvenie minimálnych výdavkov, špeciálne v slovenských podmienkach, by neznamenalo automatické zvýšenie kvality škôl a spokojnosti učiteľov. Kľúčový je moment celospoločenskej zhody, že školstvo je pre krajinu natoľko dôležitou kapitolou, že si ako jediné zaslúži ústavnú rozpočtovú ochranu. Dokonca je to možné v podmienkach krajiny, ktorá takmer 70 rokov čelí reálnej hrozbe vojenskej invázie z pevninskej Činy.

Slovenské školstvo čelí toľkým výzvam a problémom, že medzi odborníkmi panuje zhoda len v tom, že niečo je potrebné urobiť a to rýchlo a radikálne. Z ktorého konca začať, je už predmetom diskusie. Faktom však ostáva, že bez programu financovania, ktorý presahuje jedno volebné obdobie a jasného ukotvenia školstva ako štátnej priority, nebude žiaden posun k lepšiemu možný. Zároveň je zrejmé, že len financovanie nestačí a spolu s týmto krokom je potrebné realizovať aj systémové zmeny.       

Pridať komentár

Feedback