Slovenská medicína v kontexte ľudských a občianských práv

Slovenskú medicínu som už pred mnohými rokmi nazval remeselnou medicínou. Ide o medicínu nerešpektujúcu človeka ako individuálnu osobnosť, ľudskú bytosť, ale len ako objekt liečby, kedy je medicína dôležitejšia ako samotný človek. 

Zaujímavou črtou slovenského zdravotníctva je fakt ktorý často zdôrazňujem, že zmeny ku ktorým v ňom po roku 1989 došlo iniciovali politici, médiá a rôzne mimovládne agentúry či aktívni jednotlivci. Nikdy však nie lekári, (s výnimkou Rudolfa Zajaca) ktorí naopak a paradoxne proti zmenám vystupovali čo im zostalo dodnes.
Tento fakt však hovorí aj o tom, že komunistická a remeselná medicína je v myslení slovenského lekára zakotvená nesmierne hlboko, čo je na škodu pacientov, ale aj lekárov. Okrem iného, poznanie pacienta že slovenský lekár je takýto, znamená aj menšiu dôveru a aj pochybnosti o správnosti procesu liečby či konečnom vyliečení.

Zásadnou prekážkou humanizácie slovenského zdravotníctva tkvie v presvedčení lekárov, že rôzne novodobé legislatívne zmeny, normy, či rôzne charty práv, ktoré vo väčšej miere oslobodzujú pacientov od feudálnej závislosti na rozhodnutiach lekárov, sú nesmierne nepraktické a vo svojej podstate mnohokrát bránia kvalitnej zdravotnej starostlivosti.
Pri rozhovoroch s lekármi sa s týmto názorom stretávam nesmierne často, ak nie vždy. A mnohokrát sú mi poskytnuté nesmierne pochybné príklady kde a ako tieto rôzne práva poškodzujú zdravie pacientov a ako by to bolo na ich prospech, keby ich mali menej.

Žiaľ, problém prečo to takto lekári vnímajú je v ich neschopnosti akosi zmeniť svoje postoje a rutinné návyky tak, aby sa im ľahko a rýchlo pracovalo aj s naplnením práv pacientov. Nie, nie je to ťažké a ani nemožné ako to chcú prezentovať lekári. Chce to len trochu vôle, ale aj sebareflexie v tom, že to čo robili doteraz nebolo až tak na prospech pacienta a že oni chybili.
A tiež trochu odvahy a lekárskej cti k tomu, aby im skutočne a nielen formálne záležalo na dobrom pocite pacienta. A chyba sa priznáva a to obzvlášť slovenskému lekárovi ťažko a tam je aj podstata problému.

Medicína nestojí na ľudskými a občianskými právami a nerešpektovanie tejto prirodzenej požiadavky voči medicíne, či vymedzenia sa voči nej vedie k ľudským tragédiám ba aj zločinom. História aj tá nedávna je plná medicínskych bludov o ktorých sa jednoznačne ukázalo že sú bludmi, ktoré poškodzovalo psychické i fyzické zdravie pacientov.

Obzvlášť v dobe komunizmu, ale i dnes viedlo nerešpektovanie elementárnych ľudských a občianskych práv k systematickému zločinnému konaniu, ktoré priamo ohrozovalo životy ľudí. Dokonca aj „nevinné“obmedzovanie slobôd striktne určených návštevných hodín na oddeleniach k zločinom prispievalo a doteraz k porušovaniu práv v niektorých nemocniciach či oddeleniach prispieva.

Len jeden príklad za všetky:
Pred r. 1989, ale i neskôr vykonávali interrupcie na gyn. pôr.oddelení v Martine aj študenti medicíny a to dokonca bez vedomia pacientky. Tá ani nemala predstavu čo sa počas narkózy s ňou deje a ani nevedela kto ju bude vykonávať. Veď prečo by jej to mali lekári povedať však, medicína je predsa viac ako práva ľudskej bytosti.
Podstatou tejto skutočnosti však je, že tento študent medicíny mohol pacientku zabiť, či jej vážne poškodiť zdravie. (K tomuto prípadu existujú hodnoverné listinné dôkazy)
Pre zaujímavosť, vo Švédsku musí mať lekár na takýto úkon dve atestácie.
Okrem iného lekári tohto, ale aj iných oddelení v SR hrubo donucovali pacientky k absolvovaniu gyn. vyšetrenia pred desiatkami ľudí a niekedy boli „povinné strpieť“ aj niečo ako verejný pôrod. O hrubom, brutálnom a neúctivom zaobchádzaní ani netreba hovoriť k čomu napomáhalo aj vytrhnutie pacientky zo sociálneho prostredia. Vzhľadom na takmer väzenské podmienky kde občianske a ľudské práva neplatili, a kde ani nebolo možné získať na vzdor psychickú podporu, keďže pacienti sa v mene „hygienicko-epidemiologických“ princípov takmer nemohli s príbuznými stretávať, bolo možné pacientky či pacientov „v mene“ medicíny ľahšie zbaviť odporu, ak by sa v strachu na nejaký zmohli.

To všetko a mnoho iných zločinov sa dialo a občas stále deje „v mene medicíny“, v „mene záchrany životov“.

K bludom a folklóru slovenskej medicíny samozrejme patrí napr. sterilizácia , ktorá údajne zachraňuje životy, aj keď podľa medzinárodnej klasifikácie chorôb ide o antikoncepciu. Tiež to bola homosexualita, ktorú dokonca na Slovensku dokázali aj liečiť, alebo odmietanie prítomnosti partnera rodičky pri pôrode, keďže je to „nežiadúce“ z etického a aj z hygienicko-epidemiologického hľadiska a aj preto, lebo manžel rodičky by mohol po tom čo ju uvidí porodiť, zostať impotentný...a ďalších zaujímavých až neuveriteľných hlúpostí s ktorými sa dá stretnúť v myslení lekárov i dnes.

V tejto súvislosti by som podotkol, že na oddeleniach kde sa nerešpektujú práva pacientov a ich právo na spolurozhodovanie o liečbe,- sa nebudú rešpektovať aj ďalšie a ďalšie pravidlá, ktoré určite poznačia kvalitu liečby. Dôsledný odborník bude dôsledný aj v tom, aby vytvoril pre pacienta individuálne a harmonické prostredie, z ktorého bude automaticky plynúť vzájomná dôvera.
V pôrodniciach kde odmietajú pôrodný či operačný plán rodičky sa dá ťažko očakávať rešpektovanie dôstojnosti a idividuality osobnosti... a určite v nej nie je niečo v poriadku aj po remeselnej stránke medicíny a podobne aj na iných oddeleniach.

-----------------------------------------------------------------------------

„Poznanie sa rodí v sporoch a hynie v diskusiách“

Obchodníka poznáte najlepšie podľa toho, ako pristupuje k vašej reklamácii. Ale podobne poznáte aj lekárov ak po nich chcete rešpektovanie svojich práv vtedy, ak ich nepoznajú či ich uplatňovanie sa im zdá nezvyklé. Prípadne, ak aj konkrétne práva poznajú, rešpektovať ich nechcú, ba dokonca usilujú o ich potlačenie, keďže majú pocit, že ústretovosť voči pacientom by ich ponižovala, alebo by ich v práci zdržovala či im zobrala nejaké osobné pohodlie.
A aj o tomto bude tento príbeh, ktorý sa práve deje a ktorý učebnicovo ilustruje ako sa správa medicína v kontexte ľudských a občianských práv na Slovensku.
Zaujímavosťou tohto príbehu je skutočnosť, že má vlastne šancu skončiť happy endom, čo znamená, že na Slovensku sa dá dožiadať ľudských a občianskych práv počas výkonu lekárskych služieb a aj istej úrovne zdravotníckeho personálu. To je naozaj povzbudivé a radostné poznanie. Avšak negatívnym poznaním je fakt, že až po neprimeranom úsilí.
(O príčinách tiež v tomto článku.)

Príbeh pacientky sa začal odporúčaním jej gynekologičky podstúpiť krátky liečebno-operatívny zákrok. Keďže pacientka váhala, pokúsila sa lekárka výjsť v ústrety jej individualite a požiadala v mene svojej klientky konkrétne pracovisko o rešpektovanie jej ľahko splniteľných individuálnych želaní.
Lekárka bola odmietnutá a v dosiahnutí individuálneho prístupu pacientke bezmocná.
Pacientka sa však nemienila ľahko vzdať svojich nárokov a oslovila listom primára doknutého oddelenia aj s odôvodnením svojich právnych nárokov vyplývajúcich zo súčasnej legislatívy, ale aj etických a ľudských povinností lekárov zhrnutých do šiestich požiadaviek, ktoré budem v nasledujúcom texte rozoberať aj s právnickým odôvodnením, keďže udalosti súvisiace s jej žiadosťou si vyžiadali stav, kedy si pacientka musela najať právnika.
Dovolím si citovať z jej listu požiadavku č.1, ktorá bola alfou a omegou jej žiadosti aj s jej podrobným odôvodnením:

„Jednotlivé práva pacientov v zdravotnej starostlivosti sa zakladajú na práve človeka na ľudskú dôstojnosť, na sebaurčenie a na autonómiu.
K naplneniu týchto práv je potrebné rešpektovanie mojej individuality dodržaním deklarovaných podmienok, ktoré v jednotlivých bodoch uvádzam a aj pripájam stručné vysvetlenie.

Charta práv pacienta v článku 2 -Všeobecné práva pacientov v odseku „8“ konštatuje:
Pacient má právo zúčastňovať sa procesu zdravotnej starostlivosti, spolurozhodovať o jej poskytovaní a liečení!
Pre hladký a nekonfliktný priebeh počas operačného zákroku prípadne hospitalizácie preto týmto žiadam:

1.Personál ženského pohlavia.
Odôvodnenie:
Na základe zákona 576/2004 Z.z. § 11 písmeno „a“mám právo na ochranu dôstojnosti, rešpektovanie telesnej a psychickej integrity. Gynekologické vyšetrovanie poprípade zákrok vykonávaný lekárom mužského pohlavia pokladám za nedôstojný, nerešpektujúci moje právo na autonómiu a narúšajúci moju psychickú integritu“.

-----------------------------------------------------------------------------

Odpoveď na žiadosť prišla prekvapivo rýchlo s motívom donútiť pacientku prispôsobiť sa zaužívanej praxi dotknutého oddelenia, keďže už existoval termín operačného zákroku. Samozrejme takmer všetky jej požiadavky boli odmietnuté, alebo stanoviská k nim nejasné.
Dovolím si podotknúť, že gynekologické oddelenie má personálne a technické zabezpečenie k tomu, aby mohlo byť pacientke vyhovené.
Z listu riaditeľky nemocnice bolo zrejmé, že primár gyn.oddelenia si nepoložil otázku v zmysle snahy pomôcť pacientke a hľadať pre ňu čo najprijateľnejšie riešenie, čo bola jeho jednoznačná povinnosť vyplývajúca aj zo zákona, ale hľadal dôvody na odmietnutie jej požiadaviek v snahe sa jej zbaviť, čo sa za etické či medicínske pokladať naozaj nedá. Otázkou je, či primár beží s každou individuálnou požiadavkou pacientky, ktorá sa dá ľahko riešiť, za nemocničným právnikom, ako to bolo aj v tomto prípade.

Požiadavka pacientky na individuálny prístup a slobodnú voľbu lekára boli zo strany nemocnice odmietnuté absurdným odôvodnením v tom zmysle, že jej želanie týkajúce sa uplatnenia poskytnutia zdravotnej starostlivosti na základe pohlavia personálu je diskriminačná.
K tomto tvrdeniu je potrebné uviesť istú zaujímavosť.
Na dotknutom oddelení pred krátkym časom pracoval aj súčasný tajomník ministerstva zdravotníctva Daniel K., ktorému bolo údajne umožnené nevykonávať interrupcie, čo bolo jednoznačnou diskrimináciou ostatného personálu.(informácia zo zdroja nemocnice).

Nemocničný právnik v tomto duchu poukázal aj na niekoľko rozsudkov údajne sa týkajúcich predmetnej žiadosti pacientky. Citujem v plnom znení:

„V tejto veci poukazujem napr. na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Abdulaziz Cabales a Balkandali z roku 1985 A-94 § 78 (rovnosť medzi ženami a mužmi)-právna veta-Pokrok v smere zrovnoprávnenia žien a mužov jedine s dôležitým cieľom Rady Európy a iba veľmi silné dôvody môžu viesť k rozhodnutiu, že je zlučiteľné s Európskym dohovorom o rozdielnom zaobchádzaní v tejto oblasti.

Rovnako rozsudok vo veci Sunday Times z roku 1991, A-217, § 58 - právna veta- článok 14 zakazuje zaobchádzať rozdielnym spôsobom, bez toho, aby toto bolo objektívne a rozumné zdôvodnené, s ľuďmi nachádzajúcich sa v rovnakých situáciách.

Rovnako rozsudok vo veci Darby z roku 1990, A-187,§ 31(rozdielne zaobchádzanie)-právna veta- Rozdielne zaobchádzanie je diskriminačné pri neexistencii „objektívneho a rozumového odôvodnenia“,t.j.keď nesleduje „legitímny cieľ“ a nie je tu rozumný vzťah proporcionality medzi použitými prostriedkami a sledovaným účelom.

Paradoxne, práve tieto odôvodnenia potvrdzujú prirodzený morálny, medicínsky a právny nárok na rešpektovanie požiadavky pacientky. Ale o tom v budúcom pokračovaní.

Komentáre

Dobre poukazujete na obludnost systemov v ktorych nema clovek na vyber a jeho prava ci preferencie su ignorovane ci zamietnute. Casto je to odovodnene tym ze ti co o tom rozhodli vedia lepsie. Este o to horsie ked taky system je len jeden - a to system statneho zdravotnictva. Takyto "univerzalny" system ma tendenciu standardizovat konanie vsetkych zucastnenych a pacient (zakaznik) je ukrateny o pravo vyberat na zaklade jeho uvazenia.

Podla mna je system verejneho zdravotnictva financovaneho z dani nemoralny ako taky, pretoze nielen ze doraz sa nedava na pacienta a jeho rozhodnutia (pretoze on je bezpredmetny - o tom ci zdrav. zariadenie prezije rozhoduje byrokrat ci politik) ale prostriedky ziskane na jeho chod boli odbrate vo vacsine pripadov pod hrozbou nasilia (danami).

Pacient je v ekonomickom ponimani zakaznik. Rozhoduje sa v jeho najlepsom zaujme.

Je absurdné, aby sa nemocničný právnik opieral o antidiskriminačné princípy, nakoľko z povahy vzťahu pacient - lekár ide o vzťah poskytovateľa služieb a prijímateľa služieb, nie teda pacient zaobchádza s lekárom ale naopak. Je mi jasné, že právnik nemocnice musí vyjadrenie pacientke formulovať tak, ako si želá klient, teda nemocnica. Malo by však chrániť záujem klienta, a záujmom nemocnice by malo byť predsa rýchle, účinné a správne poskytovanie zdravotnej starostlivosti s ohľadom na práva a želania pacienta vedúce k jeho spokojnosti a zdraviu. To, že si ten právnik dal námahu s vyhľadávaním judikátov ESĹS o diskriminácii je ale dosť trápne (no zrejme ho platia od hodiny :o)).
Na záver odkazujem autorovi článku, že mu držím palce a že mu želám, aby ho nikdy neomrzelo ,,bojovať proti veterným mlynom".

Feedback