Sloboda pre nich nie je hodnotou

Dve dospelé ženy zrastené od narodenia hlavou a žijúce ako siamské dvojčatá sa rozhodli pre náročnú operáciu oddelenia. Lekári ich upozornili, že ak...

Dve dospelé ženy zrastené od narodenia hlavou a žijúce ako siamské dvojčatá sa rozhodli pre náročnú operáciu oddelenia. Lekári ich upozornili, že ak sa operácia nepodarí, hrozí obom smrť. Počas nej obidve ženy zomreli. Avšak túžba po fyzickom oslobodení jednej od druhej bola taká silná, že bola silnejšia ako strach zo smrti ba silnejšia ako sama smrť.

Ak by sme hocikomu položili otázku čo je pre človeka tou najvyššou hodnotou, určite by odpovedal že zdravie. Odpovedal by tiež, že životy jeho najbližších či v nejakom podobnom duchu.

Takéto odpovede by boli bežné, prirodzené a vyjadrujú rebríček hodnôt každého človeka, ktorý žije obklopený ľuďmi, bez ktorých by jeho život predstavoval nižšiu kvalitu či opačne, strata jeho biologickej, či psychickej funkčnosti by znížila kvalitu života jeho najbližších a aj jeho samého. Zachovanie zdravia je samozrejme prirodzenou zložkou pudu sebazáchovy, a preto je aj prirodzené ak ho pokladáme za jednu z najvyšších hodnôt, avšak ide o hodnotu skôr podmieňujúcu našu bilogickú existenciu ako vyšiu hodnotu, ktorej existencia prináša do nášho života istý zmysel a jej využitím získavame bohatstvo materiálne i duchovné.

Avšak na otázku čo je pre človeka tou najvyššou hodnotou sa dá odpovedať aj inak, keďže pre mnohých ľudí je podstatná nielen biologická funkčnosť nášho organizmu, ale život v možnostiach slobodne určiť jeho cestu, a preto na zásadnú otázku čo je pre nich najvyššou hodnotou odpovedajú možno trochu nepochopiteľne - sloboda!

Čo je to vlastne sloboda, ak ju niekto pokladá za najvyššiu hodnotu vo svojom živote? Na túto otázku existuje mnoho aj svojských definícii, keďže predstava slobody môže byť na rozličných úrovniach. Z hľadiska jednotlivca, ktorý je v stave využiť svojej najvyššej hodnoty, je to "schopnosť konať nezávisle od tlaku sociálneho poľa“. Avšak k uskutočneniu svojich slobodných cieľov potrebuje slobodný jednotlivec slobodnú spoločnosť, ktorá jeho činnosť v nijakom smere neobmedzuje až po hranicu, kedy by svojim konaním začal siahať na slobodu iných, t. j na najvyššiu hodnotu, ktorú by sám vyznával.

História ľudstva nás už mnohokrát presvedčila, že ľahostajnosť k slobode ako najvyššej hodnote nevedie len k jej strate, ale vyvrchoľuje aj k stratám ktoré nás zbavujú zdravia a aj života. Preto je z hľadiska existencie človeka a aj tej biologickej najpotrebnejšou povinnosťou vždy dbať a pestovať slobodu, ktorej neodňateľnou súčasťou je aj ľudskosť a dôstojnosť. A z tohto hľadiska sa sloboda javí jednoznačne ako naša najdôležitejšia hodnota, ktorú žiaľ nie všetci doceňujú, ba občas ju dokonca odmietajú čo sa mi zdá takmer nepochopiteľné.

Pamätám sa, že krátko po prvom zdražení potravín niekedy v 90-tom roku moji kolegovia z práce na moje agumenty o slobode cestovania či zmýšľania a pod. rozčarovane oponovali: "Zo slobody sa nenaješ“
Nie, zo slobody ako takej sa nikto nikdy nenajedol. Tá je len predpokladom na získanie duchovného, ale aj materiálneho bohatstva z ktorého sa samozrejme už najesť dá.
Priznám sa, že ma sklamalo takéto povýšenie biologickej existencie nad hodnotami, ktoré som pokladal za dôležitejšie a ktoré sa stali po revolúcii dostupné a mali pre mňa po rokoch socializmu vysokú hodnotu...a stále samozrejme majú.

A potom prišli časy mečiarizmu. S ďalším sklamaním a konštatovaním mojej vlastnej naivity som zistil, že ľudia vo svojej motivácii po páde komunizmu ani tak netúžili po slobode, ale predovšetkým po plných obchodoch,(a plných bruchách) ako to bolo na "Západe“. Avšak paradoxne, práve hodnotu ktorá viedla aj k plným obchodom ako cestu k materiálnemu bohatstvu ktorou bola sloboda, začali odmietať.

Ľudia pomerne rýchlo zistili, že sloboda je spojená s bolesťou rozhodovania a aj so zodpovednosťou za svoje rozhodnutie. Už nemal kto rozhodnúť za občana, už nemal kto niesť aspoň imaginárnu zodpovednosť, ktorú predstavoval predtým opatrovnícky socialistický štát ako prísny otecko, ktorý vie všetko najlepšie. A okrem iného schopnosť správne a slobodne sa rozhodnúť priniesla aj nečakané majetkové rozdiely, ktoré boli tŕňom v oku tých ktorí sa rozhodnúť nevedeli, nechceli, alebo dokonca báli. A preto s odmietaním slobody ako mechanizmu zodpovedne sa rozhodovať prišla závisť prejavovaná aj odporom voči bohatším a úspešnejším.

Je všeobecne známe že neslobodní ľudia nemajú radi zodpovednosť, a preto ak sú stanovené pravidlá pre nich nevýhodou, nechcú ich dodržiavať a snažia sa ich obísť či zmeniť vo svoj prospech. Tiež ak si neveria a ľudia bez túžby po slobode si neveria, chcú vyššiu ochranu od iných s tým, že na ňu majú právo a ten iný je väčšinou štát.

Riešenie na ich duchovné boľačky sa samozrejme našlo a aj vždy nájde v podobe cynického diktátora, ktorý ich zbaví bolesti z rozhodovania a prípadného neúspechu z neho. ON predsa všetko za nich vyrieši a to tak, že sa stanú majetnými a úspešnými aj bez bolesti z nesprávnej voľby a jej neúspechu.

Takéto presvedčenie však vždy viedlo ak už nie k priamej chudobe a utrpeniu, tak aspoň k sústavnej podvedomej nespokojnosti so svojim životom čo poväčšine vyúsťuje do obviňovania okolia, alebo niekoho imaginárneho, kto to všetko spôsobil
V časoch divokej privatizácie politikov bijúcich sa do pŕs akí sú oni Slováci a vlastenci, som pracoval v jednom takom "sprivatizovanom“ podniku, z ktorého som odišiel na vlastný popud aj s odstupným skôr, ako sa úplne zrútil. Mojim kolegom som ešte pred voľbami vysvetľoval následky ich volebných rozhodnutí za ktoré budú musieť niesť aj zodpovednosť.
Zodpovednosť prišla, ich osobná aj celospoločenská v podobe prepúšťania a zlej ekonomickej situácie. Priznám sa, že vtedy som ich ľutoval, teraz už nie.

Ich rozhodnutie bolo samozrejme slobodné, ale svoju slobodu v podobe voľby odovzdali politikom, ktorí sa so slobodou a jej princípmi nikdy nestotožňovali, preto aj dôsledky ich rozhodnutí boli katastrofálne. A boli katastrofálne aj preto, že naivne verili že príde ON, ktorý za nich všetko vyrieši.

"Ak niekomu berú slobodu, nepýtaj sa komu, tebe ju berú“.
Ak však nikoho neznepokojuje brutálne vyvlasňovanie pod megalomanské stavby, ktoré majú viac slúžiť politickým cieľom ako občanom, zákaz zisku zdravotných poisťovní, uzurpovanie si práva stanovovať ceny výrobkov, čo znamená odobratie slobody stanoviť svoju cenu práce, nerešpektovanie reálnych ekonomických faktorov spôsobujúci nárast ceny plynu a prihrievanie si politickej polievočky na úkor majetku druhého, znamená to hrubu neúctu k slobode, za čo sa bude v budúcnosti tvrdo platiť.

Dosť často som sa zamýšľal, prečo tak plytko a ľahko občania odmietajú americký zásah v bývalej Juhoslávií alebo Iraku, a tak ľahko a plytko ospravedlňujú Ruský zásah v Gruzínsku. Veď len americký zásah zabránil ďalšiemu krviprelievaniu a genocíde a ochranu nevinných civilistov.
Za všetkou tou plytkosťou je totiž presvedčenie, že americkí vojaci nemôžu priniesť do krajiny kde pôsobia inú hodnotu ako len brutálne krviprelievanie, keďže to najdôležitejšie, sloboda, pre nich hodnotou nie je.
A zásah Ruska? Nuž prinesie poriadok a neslobodu, a to predsa nášmu "vlasteneckému“ národu imponuje.

Pamätám sa na jednu scénu z filmu o Krištofovi Columbusovi, kedy s posádkou lode menil s domorodcami bezcenné zvončeky za zlato. Nápadne mi to pripomína mentalitu slovenského národa, ktorý svoju slobodu vo svojej naivite a povrchnosti mení za cengot zvončekov či tú slovenskú pomyselnú misu šošovice.
Národ ktorý tak hanebne a lacno predáva svoju slobodu si však zaslúži len to, čo aj doteraz. Mravnú, duchovnú a aj materiálnu chudobu.

Pridať komentár

Feedback