Rafael Rafaj a cesta do Budapešti

Len prednedávnom som v HN čítal minirozhovor s Rafaelom Rafajom poslancom za SNS o prvej dovolenke. Tá prvá Rafaelova bola s rodičmi v Maďarsku....

Len prednedávnom som v HN čítal minirozhovor s Rafaelom Rafajom poslancom za SNS o prvej dovolenke. Tá prvá Rafaelova bola s rodičmi v Maďarsku. Rafael si spomenul, že pri ceste na ňu ich nechcela obslúžiť maďarsky hovoriaca predavačka aj napriek tomu, že ešte boli na území Slovenska.

Tak túto historku o neochote obsluhovať slovensky hovoriacich občanov maďarsky hovoriacim personálom v obchodoch či reštauráciách, som počul nespočetnekrát v mnohých obmenách, obzvlášť po roku 1989.

Pri tejto Rafaelovej príhode som si spomenul o mojej ceste do Budapešti v dobách hlbokého komunizmu za mojich študentských čias, niekedy v r. 1983.

Do Budapešti som sa vybral s dvoma mojimi kamarátmi na jednodenný výlet za účelom nákupov. Jeden z mojich kamarátov bol svetaskúsený chlapec a dobre poznal Budapešť a hlavne obchody kde sa dali kúpiť pekné handry. Teda také, čo sa u nás dali kúpiť ledaže v Tuzexe (pre neskôr narodených, išlo o obchody kde sa platilo tzv. „bonmi“ktoré boli ekvivalentom cudzej meny) a poriadne predražené.

Kupovali sme predovšetkým módne košele, bundy a kozmetiku.

Priznám sa že ma ani vo sne nenapadlo, že by ma nejaký predavač nechcel obslúžiť len preto, že hovorím po slovensky, aj keď som predpokladal, že v tomto tiež socialistickom štáte bude personál rovnako neochotný ako aj u nás i keď ma kamarát ubezpečoval, že budem vyvaľovať oči, čo som mu ani nechcel veriť nebyť toho, že už nejaké peké veci priniesol už z predošlých výletov.

Treba podotknúť, že v tej dobe ma ešte nemal kto naučiť nenávisti k Maďarom, alebo aj Čechom.

Keď sme prišli do prvého obchodu s textilom, tak som bol úplne hotový. Množstvo nádherného tovaru mi vyrazilo dych. Hneď som chcel chaoticky nakupovať.

Môj kamrát ma však poučil, že sme ešte blízko žel.stanice a tovar tu bude drahší. Že teda najskôr prejdeme viaceré aj vzdialenejšie obchody a potom sa rozhodneme. Pipomenul mi, že ideme do obchodov súkromných, kde nie sú ceny rovnaké.
V Maďarsku bolo totiž súkromné podnikanie v malom dovolené aj za socíku.

Ďalšie nakupovanie sa nieslo v duchu môjho neskutočného údivu. Nielen tovar, ale aj predavači či predavačky boli skvelí. Neuveriteľne ochotní a pri poznaní že sme Slováci sa dokonca pokúšali hovoriť s nami akou takou slovenčinou, len aby sme preboha neodišli bez nejakého nákupu. Ba dokonca sa našli aj obchody, kde sme si mohli veci kúpiť priamo vo výrobni medzi strojmi, kde majiteľ, predavač a vedúci v jednej osobe odišiel od tkáčskeho stavu či šiacieho stroja aby nás obslúžil.
Navštívili sme aj štátne obchody, kde to už bolo trošku horšie, ale s negatívnymi reakciami sme sa z titulu našej národnosti nestretli. Treba ale podotknúť, že aj vtedy bolo v tých maďarských štátnych obchodoch predsa len väčší výber exkluzívneho tovaru, ktorý sa u nás nedal ľahko kúpiť.

Vrátim sa však k príhode Rafaela Rafaja, ktorá sa mi predsa len raz stala, nie však v Budapešti či na južnom Slovensku, ale v Žiline na železničnej stanici v miestnej reštaurácii..

Po tom čo som si s kamarátkou v zime objednal čaj s citrónom a nie s rumom, nám podnapitý čašník oznámil, že pionierov neobsluhuje. Čo k tomu dodať?

Nuž nemyslím si, že z ľudskej hlúposti by sme mali vyrábať národnostný problém. A obzvlášť vtedy, ak bol vo veľkej miere na príhode Rafaela Rafaja podpísaný komunizmus.

Veď kto normálny by si v súčasnosti odplašil kúpychtiého zákazníka obzvlášť vtedy, ak by týmto pádom prišiel o dobrý obchod. Samozrejme hlupákov nájdeme všade, ale teraz to bude aspoň na ich triko.

A ten kto bol v súčasnosti na južnom Slovensku vie, že sa s niečim podobným určite nestretne... no možno s výnimkou Rafaela Rafaja.

Pridať komentár

Feedback