Nepokradneš!

Ak by sme sa zahĺbili do histórie ľudstva, našli by sme mnoho príkladov ako sa spoločenstvá snažili vyrovnať s jednotlivcom, ktorý bol prekážkou...

Na pohľad sa zdá, že právo jednotlivca musí logicky ustúpiť presile väčšiny, lebo tak je to správne. Veď prečo by malo znášať nepomerne väčšie spoločenstvo ako jednotlivec je nepohodlie či negatívne následky z ochrany práva čo len jedného jediného človeka.

História hovorí však aj to, že spoločenský, verejný či iný nejaký pomyselný vyšší princíp je takmer vždy len záujmom sebeckých a bezohľadných jednotlivcov, ktorí sú ochotní obetovať hocičo a hocikoho pre uspokojenie svojich zištných túžob cielene skrývaných za verejné blaho. Znôšky demagógie, klamstiev a podvodov týchto skupín oslovujú ľudí, ktorí sa domnievajú, že práve teraz je tá správna historická chvíľa, ktorá ospravedlňuje siahanie na práva iných a keď historická chvíľa pominie, navždy bude vládnuť spoločenský zmier a verejné blaho.

Žiaľ, takáto historická chvíľa, kedy je možné konať v mene dobra nemorálnymi spôsobmi nikdy v dejinách ľudstva nenastala a ani nenastane. A preto nás čaká večná náprava krívd a nekončiace ospravedlňovanie za to, čo popáchali v mene vyššieho dobra minulé generácie.
Snáď by bolo dobré zamyslieť sa aj súčasným generáciam nad tým či by nebolo vhodné nepodieľať sa na nových a nových krivdách. Rozhodnutie je len na slobodnej vôli každého jednotlivca.

Humanisticky ale aj nábožensky zmýšľajúcim ľuďom sa ponúka dostatočne jasná norma k tomu, aby sme rozoznali čo krivdou je a čo nie je a aj uvedomenie si prekročenia týchto hraníc.
Nábožensky cítiaci ľudia majú desatoro Božích prikázaní a je jasné, že ich porušením sa nemôže dosiahnuť všeobecné blaho.
A veriaci bez náboženstva ako občas volám tých, ktorí nenavštevujú svetostánky si zas môžu položiť otázku: „ Môže byť správny a spravodlivý cieľ ten, ktorý sa nedá dosiahnuť humánnymi a spravodlivými prostriedkami?“

Žiaľ, občania dnešného Slovenska dochádzajú k názoru, že pre blahobyt väčšiny je normálne obetovať menšinu. Hocijakú, ktorá práve prekáža. Najsmutnejším poznaním je však fakt, že práve tí čo by mali občanov varovať pred týmto presvedčením a vychovávať ho práve k opaku, sú mnohokrát sami šíriteľmi tejto nemorálnej filozofie a prikázanie „nepokradneš“
sa môže celkom normálne porušovať.

Snáď najznámejšou krádežou v tzv. „verejnom záujme“ sú pozemky pod dialnicami, na ktorých sa môže stavať aj bez ich vysporiadania. Bežného občana asi nezaujíma ako sa štát vysporiada s vlastníkom takéhoto pozemku či iného majetku stojacemu v ceste plánom socialistickej vlády. Len mimochodom, skutočná sociálna vláda aj k takejto veci pristupuje sociálne, to znamená ohľaduplne k vlastníkom a spravodlivým odškodnením skôr ako sa čo len dotknú ich majetku.
Logika by nahovárala, že práve v silnej kresťanskej komunite bude takéto kradnutie dôvodom na pokles preferencií politika presadzujúci nemorálne a nespravodlivé riešenia. Pravda je však úplne opačná.

Pred časom som v istom týždenníku čítal o peripetiách majiteľa domu, ktorý mal padnúť za obeť rýchlostnej cesty. Stavba cesty bola zastavená, keďže štátni úradníci sa nevedeli s majiteľom dohodnúť. Ich ponúknutá dohoda bola zjavne nespravodlivá. Majiteľ domu chcel dom za dom. Štátni úradníci ponúkali byt ku ktorému mal majiteľ ešte doplatiť značnú sumu. Spor po ôsmich rokoch vyhral a to za dôb minulej vlády, kedy si štát nemohol len tak robiť čo sa mu zachcelo, ako si to predstavuje v zastúpení súčasnej vlády.
Otázkou je, čo sa bude diať s majetkom majiteľov teraz, kedy majú podstatne menej práv aspoň dovtedy, pokiaľ nerozhodne ústavný súd o zjavne protiústavnej norme.

Ak si niekto naivne myslí, že štát sa bude chovať k takto postihnutým majiteľom nehnuteľného majetku ohľaduplne, stačí ak si len spomenie na zaobchádzanie s majiteľmi reštituovaných domov či bytov, ktorí musia za nájomníkov občas dokonca zaplatiť aj za ich spotrebu energiií a vody. Aj toto je výsledok štátnej zlodejiny na úkor majetku občanov.

Zdravotné poisťovne a zákaz zisku.
Najskôr istú bizarnú situáciu: Predstavte si dedinský futbalový zápas. Domáci prehrávajú, tak rozhodca rozhodne, že môžu mať na ihrisku o päť hráčov viac ako hostia. A presne to je spôsob ako sa naložilo so zdravotnými poisťovňami, porušením pravidiel hry.

Pluralitné prostredie pre zdravotné poisťovne dala svojimi zákonmi ešte Mečiarova vláda, na základe ktorých vstúpili na trh aj zdravotné poisťovne. Súčasná vláda pravidlá zmenila a to uprostred hry, čo je nemorálne. Ešte nemorálnejším faktom je, že pri návrhu o odškodné, ktoré poisťovniam právom patrí či sa nám to ako občanom zdá výhodné, alebo nie, predseda vlády tieto špiní za napĺňanie ich práv. Pritom tento pán predseda je diplomovaný právnik.
Ak niekoho mätie výraz „uprostred hry“ tak doplním.
Aj zrušiť zisk zdrav. poisťovniam sa dá právnym spôsobom. To znamená najskôr im vrátiť investície, ktoré sa týmto zmrhajú, a potom upraviť zákony pre zámery vlády.
Zdá sa však, že investície či majetok iných nás nezaujíma.

Veľmi smiešnym argumentom je, že takéto zarábanie na zdraví pacientov je nemorálne. Ale podľa tejto filozofie je akékoľvek zarábanie nemorálne, keďže všetok zisk je utvorený z prostriedkov občanov. Takúto teóriu môže vypustiť do sveta len a len cynický a nemorálny občan... a komunista.

Zlodejina v princípe sa objavila aj pri presadzovaní tlačového zákona. Umožňuje totiž získať priestor, a to zadarmo v printových médiách takpovediac takmer hocikedy. Málokto si totiž uvedomuje koľko stojí cca plocha 100 cm štvorcových reklamnej plochy na prvých stranách čítanejších novín či časopisov.

Vráťme sa ešte do histórie. Najťažšie zločiny páchal vždy štát a väčšinou začína siahaním na majetok nepohodlných. Najskôr predstavitelia štátu nájdu nepriateľov, a potom nás pred nimi chránia. V Hitlerovskom Nemecku to boli občania židovského pôvodu, po nástupe komunizmu každý čo niečo vlastnil, teda kapitalisti a teraz zdravotné poisťovne, monopoly, obchodníci, novinári, opozícia a všetci čo nesúhlasia s nedemokratickou a nespravodlivou politikou obyčajného boľševika.

A všetko sa to deje v mene ľudu, ktorý nespravodlivo trpí, preto tých druhých treba v mene svetlých zajtrajškov potrestať, a potom okradnúť o všetko... ľudu to však zriedkakedy pomohlo... skôr naopak.

A prostý ľud vždy tlieska. Veď sa berie tým, čo majú a tým sa v mene ľudu môže... a vtedy predsa ani desatoro netreba brať do úvahy.

Skutočný právny štát po ktorom tak volá najväčší slovenský demagóg je práve taký štát, kde je súkromný majetok posvätný a nesmie sa naň siahať pod nijakou zámienkou, samozrejme pokiaľ nepochádza z trestnej činnosti.

Všetci túžime žiť v spoločnosti kde sú elementárne pravidlá spravodlivosti súčasťou právnej kultúry. Všetci túžime žiť v spoločnosti, kde sa nemusíme báť o svoj život, zdravie či majetok. Dosiahnuť tento stav je jednoduché. Stačí poznanie, že všeobecnoprospešný cieľ sa nedá dosiahnuť nespravodlivými prostriedkami, alebo celkom jednoducho rešpektovať prikázanie, ku ktorému sa hlási väčšina Slovákov a ktoré by malo byť našou samozrejmou voľbou, „Nepokradneš“!

Pridať komentár

Feedback