Nedostatok sebareflexie slovenského lekára

Počas dlhého obdobia môjho záujmu o fungovanie zdravotníctva bola vždy najhlasnejšie predloženou požiadavkou našich lekárov len a len žiadosť o...

Počas dlhého obdobia môjho záujmu o fungovanie zdravotníctva bola vždy najhlasnejšie predloženou požiadavkou našich lekárov len a len žiadosť o zvyšovanie platov. Avšak vždy pri verejnej deklarácií tejto požiadavky som mal pocit, že k tomu, aby bola naplnená, čosi naozaj chýba.

Ak sa vrátime do nedávnej minulosti, tak najhlasnejšie položenou požiadavkou na zvýšenie platov odznela niekedy okolo roku 1994, za čias predsedu SLK MUDr. Ladislava Knapca a to o rovných 200 % plošným spôsobom. Ako keby všetci naši lekári boli len dobrí. Treba podotknúť, že o reforme zdravotníctva sa hovorilo ešte málo a to viac v ekonomických súvislostiach, ako v súvislostiach ľudsko- právnych.

Požiadavka na takéto plošné zvýšenie platov v sebe skrývala aj odkaz lekárov v zmysle:
"Peniaze si zaslúžime, zachraňujeme životy a všetko v našej praxi je v poriadku". Najsmutnejším odkazom lekárskej komunity však bolo konštatovanie, že to, čo sa dialo v minulosti v socialistickom zdravotníctve, bolo v poriadku a vlastne netreba nič meniť ... no len tie platy.

Žiaľ, tento odkaz lekárov sa priamo stal ich aktívnou agendou a akákoľvek zmena z pohodlného socialistického systému sa stala dôvodom ich aktívnych protestov, v ktorom nikdy nezabudli pipomenúť, že im ide o pacienta, čo však bola len dosť priehľadná demagógia.

Myslím, že bývalý minister zdravotníctva Rudolf Zajac spravil zásadnú chybu v tom, že verejne neporovnával fungovanie starého socialistického systému s prichádzajúcimi zmenami tak, aby aj ten celkom bežný občan pochopil, že reforma nie sú len dvadsať a päťdesiatkorunáčky u lekára, ale zreformovaný systém má pacientovi priniesť aj oveľa kvalitnejšiu zdravotnú starostlivosť ako za socialistickej éry.

Pamätám si ako dnes, keď som v roku 1988 priniesol svojej manželke do pôrodnice len nejaké jedlo na prilepšenie, drzá zdravotná sestra mi prehľadala tašku, či jej nenesiem niečo nevhodné. Dojímavá to starostlivosť.

Návštevné hodiny nám lekári určili na dve hodiny a to v stredu a v nedeľu. Ináč sa mal možnosť stretnúť pacient so svojimi príbuznými mimo týchto striktne stanovených hodín len po známosti alebo náhodne. Len tak mimochodom, nebolo takéto väzenské zaobchádzanie vytrhnutím zo sociálneho prostredia pre pacienta škodlivé? Pamätám si, ako sa v treskúcich mrazoch rozprávali pacienti so svojimi príbuznými cez otvorené okná a kričali na seba cez celú ulicu. Podávali si jedlo v igelitových taškách zavesených na špagáte, lebo občas nebola možnosť doručiť im najnutnejšie veci dôstojnejším spôsobom.

Nuž, a ak už o tom hovorím, manžel pri pôrode? Zabudnite. Aj keď sa lekári veľmi často vyhovárajú na komunizmus, zvláštne, prvá nemocnica ktorá vyhovela humanistickým požiadavkam manželských párov už v roku 1984 bola nemonica v Znojme. Takže komunizmus asi nebol prekážkou aktívneho prístupu k pacientom. Ako päsť na oko pritom pôsobí vyhlásenie primára Žilinskej nemocnice z roku 2001 s tým, že už vyšli v ústrety rodičkám a ak nie je v pôrodnici iná rodička, tak partner sa môže zúčastniť spoločného narodenia dieťatka. Otázkou je, prečo až teraz, keď sa od roku 1989 v tejto pôrodnici nič nezmenilo.

Ak veci zhrniem, tak socialistická éra zdravotníkov Slovenska má na svedomí:
- obmedzovanie slobody pacientov
- šikanovanie a donucovanie k veciam, ktoré vnútorne odmietali (obzvlášť vo fakultných nemocniciach pri výučbe študentov medicíny)
- nemožnosť vymáhania si svojich práv
- hrubé a mnohokrát aj neodborné zaobchádzanie s pacientom a pod.

Lekári, ako som už povedal, často tvrdia, že za to mohol komunizmus, s čím sa nedá celkom súhlasiť, čo dokazuje aj všeobecný odpor lekárskej komunity voči reformám. Skôr si myslím, že socialistické zdravotníctvo nebolo vo svojej podobe produktom komunizmu, ale naopak, zdravotníctvo bolo nástrojom a aj komunizmus vytváralo, či zneužilo na svoje ciele v prospech komunity, ktorá sa stále na svoje povolanie pozerá ideologicky s tým, že majoritná väčšina nelekárov musí tejto komunite viac odpúšťať ako iným povolaniam.

Zmeny prišli a pozorný človek už vidí veľmi veľké rozdiely oproti tomu minulému zdravotníctvu. Ale zmeny prišli nie vďaka úsiliu zdravotníkov, ale napriek ich úsiliu reformy spomaliť, či stav ponechať v tom socialistickom rozmere. Nepriniesol ich len a len Rudolf Zajac, aj keď mu za veľa dobrého vďačíme, ale priši aj vďaka tlaku širokej verejnosti, ktorá už má možnosť porovnávať so zahraničím a tiež vďaka tlaku médií.

Avšak, ak máme uzavrieť smutnú históriu slovenského zdravotníctva, musíme ju otvoriť a poznať, čo sa, žiaľ, ešte nestalo. Ak totiž máme dúfať, že sa už nebudú opakovať historické omyly zdravotníckej komunity, je potrebné, aby lekári v rozumnej miere povedali: "Prepáčte milí pacienti, už sa to nebude opakovať". Len tak môže slovenský lekár získať opäť svoju dôstojnosť a uznanie verejnosti. Veď priznanie si chyby nie je znakom zbabelosti, ale sily...

Tento článok sa vám nepáči.

Pridať komentár

Feedback