Jedenáste prikázanie!

S pocitom hanby a poníženia som sledoval konanie zástupcu združenia obchodu a cestovného ruchu. Vo svojej snahe plaziť sa pred „najvyšším“ vymyslel...

S pocitom hanby a poníženia som sledoval konanie zástupcu združenia obchodu a cestovného ruchu. Vo svojej snahe plaziť sa pred „najvyšším“ vymyslel dokonca aj jedenáste prikázanie, „Nezdražieš“. Podobné pocity som tiež prežíval pri jednaní DSS-iek so súčasnou vládou, ktoré žiadne relevantné výsledky neprinieslo.

A pridali sa aj rôzne spoločenské skupiny k akejsi prazvláštnej a falošnej virtuálnej spoločenskej zhode o nezdražovaní pri prechode na euromenu. Pán predseda vlády sa teší, komparz v sociálnom cirkuse plní jeho režisérske ambície dokonale. Média spolupracujú tak ako si predstavuje a populistické hlúposti majú široký kanál na odtok komunistickej nákazy, ktorá sa tak medzi obyvateľstvom so slabou antikomunistickou imunitou skvele šíri a určite prinesie svetlé zajtrajšky v podobe pevných a nízkych cien...

Čo tak položiť si otázku, kedy a prečo obchodník či podnikateľ zvýši cenu tovaru, či služieb? Je samozrejme potrebné podotknúť, že žiadny normálny obchodník necíti radosť zo zvýšenia ceny. Z takéhoto konania vždy vzniká istá obava či ceny nebudú vyššie ako má konkurencia, čo by znamenalo, že konkurencia lepšie hospodári, alebo si vystačí so ziskom ktorý má. Väčšina normálnych podnikateľov sa preto rozhodne pre zvyšovanie cien až vtedy, keď im už takpovediac nič nezostáva.

I keď sú dôvody na zdražovanie všobecne známe, pokúsim sa niekoľko z nich menovať.
Zvýšenie cien energií, nájomného, investície do rozvoja firmy, mzdové požiadavky a pod. Je celkom samozrejmé, že ak nastane situácia, kedy je podnikateľ nútený zaplatiť vyššie réžijné náklady pri nezmenenom rozsahu obchodu či služieb, musí sa to nakoniec v rôznej miere prejaviť aj v ich cene.

Je tiež celkom samozrejmé a normálne, že cena zhodného produktu nie je jednotná, keďže by sme ťažko našli dvoch podnikateľov, ktorí podnikajú za zhodných ekonomických podmienok a preto je logická aj rôznorodosť cien. Preto sa stanovenie akejsi hornej cenovej hranice musí zdať každému čo len trošku logicky mysliacemu občanovi ako nebotyčná hlúposť.

Dovolím si trochu polopatický príklad. Podnikateľ, ktorý platí trojnásobne vyšší nájom v centre mesta predáva fľašu piva napr. za 25 sk. Na okraji mesta stojí tá istá fľaša piva 19 sk. Každý kto túži mať lacné pivo(a má dosť času), ide do vzdialenejšej predajne. Ten kto chce mať pivo hneď, si priplatí a dobrovoľne. Stanovenie cenového stropu pri tomto produkte napr. na 22 sk by znamenalo, že sa tento stane v centre nedostupný, keďže cenová hladiny by bola príliš nízka na pokrytie reálnych ekonomických nákladov.

Je teda zrejmé, že s cenou produktu si nekupujeme len samotný produkt, ale aj istý druh úrovne služby, ktorú požadujeme. Ak však administratívne stanovíme cenovú hranicu produktu, určíme zároveň aj úroveň služby s ním spojenú. Preto s takýmito komunistickými opatreniami získame aj komunistické služby.

Dôsledky cenovej regulácie budú mať aj iné dimenzie. Napr. zmrazenie platov. Čo urobí podnikateľ s pohyblivou zložkou zamestnanca, keď po cenovej regulácii zistí že je na tom ekonomicky horšie? Bude hľadať úspory, a to aj v mzdách zamestnancov. Žiaľ, toto autor bizarného nápadu s cenovou reguláciou povedať zabudol. Reťazenie dôsledkov týchto ekonomických hlúpostí bude mať samozrejme následky, ktoré budú znášať aj sociálne slabší, alebo najmä tí.

Ale načo cenová regulácia? Veď s cenou tovarov a služieb rastú aj daňové príjmy štátu, a to obzvlášť vtedy, ak chcú podnikatelia svoj zisk maximalizovať a nepoužijú ho na investície či réžiu, čo je hlavným Róbertovým argumentom na zabránenie „neodvôvodneného zdražovania“.Nebolo by teda jednoduchšie z daní navyše ktoré sa pri zvyšovaní cien vyberú, podporiť tých najchudobnejších?
Nie, nebolo. Istá časť obyvateľstva by totiž nemala pocit, že ich Róbert Fico zachránil pred pažravými kapitalistami. Nevadí že im pán premiér svojim neuváženým táraním o zatváraní obchodníkov a pod. už zdražovanie vybavil. Obchodníci zdvihli ceny pre istotu radšej teraz ako potom. Veď kto by sa dal zatvoriť pre pár korún všakže.

Teraz skúsme o tom „ neprávnenom či neodvôvodnenom dvíhaní cien“ ako výraze.

Myšlienka tohto slovného spojenia má v občanoch vzbudiť pocity že existuje, a to v hustom konkurečnom a trhovom prostredí nejaké iné, ako celkom bežné zdražovanie na základe množstva pôsobiacich vonkajších, ale aj vnútorných vplyvoch.
A čo ak podnikateľ zdvihne svoju cenu preto, lebo si chce vydržiavať frajerku? Nebol by práve toto dôvod na „neodvovodnené či neoprávnené“ zvyšovanie cien?
Nie, nebol. Ak ju totiž zdvihne nad úroveň reálnej ceny, prestane byť po danom tovare či službe dopyt a ten vedľajší konkurent ju iste využije na to, aby zviditeľnil svoju firmu priaznivou cenovou reláciou.

„Neoprávnené, neodôvodnené, či bezdôvodné“ zdražovanie je vo svojom obsahu myšlienkou veľmi nebezpečnou obzvlášť preto, že zakladá názor na akési logické dôvody, pre ktoré možno siahať na majetok iných v duchu nejakého pochybného verejného záujmu. Okrem toho zároveň hľadá aj možnosť ospravedlnenia nehoráznych zásahov do vlastníckych práv občanov.
Aby som bol zrozumiteľnejší, ak si podnikateľ kúpi jogurt tak je tento jeho vlastníctvom, a určenie jeho ceny štátom je zásahom do jeho slobody, keďže mu berie slobodné rozhodnutie určiť cenu jeho práce zohľadnenej v konečnej cene výrobku.

Protiústavnosť, bizarnosť a zrejme aj nerealizovateľnosť tohto nápadu si pravdepodobne uvedomil aj sám Fico, a preto sa trestnoprávnu zodpovednosť za tzv. „neodvôvodnené zdražovanie“ snaží premeniť na akýsi falošný konsenzus, dohodu ktorej je on autorom s tým, že takáto dohoda umožní udržanie cien čo bude v očiach istej časti voličskej základne jeho zásluha.

Avšak takáto spoločenská dohoda je zo strany Fica len politický trik, a zo strany „spolupracujúcich“ podnikateľov či ďalších organizácii nesmiene pokrytectvo a faloš. Ak totiž podnikateľ ak bol nútený zdvihnúť ceny služby či tovaru doteraz, nič sa na tom nezmení ani odteraz.

Jediný kto bude mať z tejto virtuálnej a falošnej dohody prospech nebudú občania, ale predovšetkým sám Fico a spol.
Okrem iného, takáto falošná dohoda skutočne presviedča ľudí, že možno komunistickými praktikami dosiahnuť všeobecného blaha a zasahovanie do práv občanov v mene tejto idey (ktorá tu už bola a výsledok poznáme) je normálne a mravné.
Pri všetkých týchto dohodách by mal každý účastník mať na pamäti výsledok pokusu DSS-iek jednaní s premiérom a cez prijaté zákony, ktoré zakazujú zisk zdrav.poisťovniam, umožňujú bezprecedentne vyvlastniť majetok občanov pod diaľnice, uzurpovať priestor v médiách či dokonca po novom aj vyvlastňovať energetické podniky pochopiť, že jednať s takýmto človekom je zbytočné a aj nemorálne.

Bolo by potrebné, aby všetci dnes poškodení či poškodení v budúcnosti zásadovo zotrvávali na svojich stanoviskách a nepodieľali sa svojou ochotou jednať s R. Ficom na legitimizácii jeho boľševických a nemorálnych požiadavkách.
Morálne ale i materiálne straty z takéhoto konania dnes, budú totiž v budúcnosti oveľa väčšie, ako by boli vtedy, ak by sa zodpovednosť za boľševické výmysly nechala len na premiéra Fica bez účasti ďalších, ktorí sú len komparzom do jeho nechutnej hry!

História dosť jednoznačne ukazuje, že s komunistami sa vyjednávať nedá a každé takéto vyjednávanie prenieslo časť zodpovednosti aj na tých, ktorí sa ich okrem komunistov zúčastnili.

Preto jednáste prikázanie pre dnes a tiež pre zajtrajšok znie: „S boľševikom nevyjednávaj!“

Pridať komentár

Feedback