Ozveny

Článok hovorí o istých tendenciách politikov, utkvelých predstavách, ktoré sú stále prítomné v prístupe k podnikateľom a podnikaniu zo strany štátu.

Od roku 1989 ubehlo 30 rokov aj sa oslavovalo aj sa pripomínalo, ale napodiv sa zdá ako keby sa nevedelo a zabúdalo nielen v politických kruhoch čo sa tu vlastne povedzme 50 rokov pred tým než prišla nežná revolúcia dialo, hovorilo písalo a presadzovalo. A čo všetko boli ľudia ochotný dokonca s nadšením príjimať, akceptovať, trpieť v politike od politikov a od štátu, koniec koncov od istých ľudí. Budovanie vlasti, dnes slova naberajúceho na obrátkach spolu s národom a Ľudom, za cieľom posilnenia mieru, sem zdá sa prichádza znovu. No čo si budeme klamať vlastne nikdy od pádu komunizmu nás ľavicové zmýšľanie úplne neopustilo. Otvorene si tiež priznajme a pripomeňme, a nepokladajte to za odbočenie, aj Hitler prišiel k moci demokratickou cestou a neboli to len peniaze finančných magnátov ako sa nás niekto snaží presviedčať a kdekomu to vyhovuje, ale boli to aj finančné zbierky od bežných voličov, ktorý mu primárne platili kampaň... Berme preto s rezervou aj prehnaný kult demokracie ako záruky slobody...Ľudia žili v mnohých ohľadoch slobodne a dokonca v niektorých ohľadoch slobodnejšie než dnes aj v režimoch, kde po nich nik nepožadoval voliť v parlamentných voľbách.
Koľko ľudí bolo indoktrinovaných a presvedčených... za komunizmu... a dodnes si myslia, že mať peniaze a ešte horšie byť bohatý je zločin, lebo ten kto zbohatol to musel spraviť podvodom, niekoho oklamal, okradol? Samozrejme za podobnými predstavami stojí aj neznalosť ekonómie a povrchné zamyslenie sa nad tým prečo šľachta už skoro neexistuje. Ale ide aj o to, že si ľudia nevedia predstaviť koľko práce, odriekania, vytrvalosti, rizika, odvahy, dlhov, vôle, času si vyžaduje budovanie firmy, podnikania... / Sú majetky, firmy, rodinné tradície, ktoré sa vyvíjajú desaťročia a viac../ Samozrejme úspech je aj o tom byť na pravom mieste v pravý čas, ale v ten sa treba rozhodnúť konať... To sú veci čo sa neučia na školách / a nedajú úplne naučiť na školách, niektorý ľudia sú viac pohodlný a menej ochotný riskovať/, skôr v rodinách a v praxi ako podnikať kým sa človek nedostane aspoň zo základnej školy, dnes však ľudí brzdí povinná školská dochádzka aj pred tým dostať sa k lopate. Práca, odriekanie, vytrvalosť...to sú veci a starosti, čo si ľudia ľahšie všimnú, predstavia, dokážu ceniť u športovcov / s tým majú viacej skúseností/ a už ťažšie a v dnešnej dobe obzvlášť u umelcov, /píše každý vďaka notebookom..., fotí každý..., maľuje sa tak, že to spraví aj decko/ ale aj podnikanie môže byť vnímané ako umenie, ako činnosť čo si zaslúži obdiv aj keď je viac zahalená tajomstvom a dôvodmi k závisti.
Trápenie a tvrdá práca sa stále spájajú skôr so zamestnancami, robotníkmi...ľuďmi, ktorí by snáď podľa niekoho pomreli od hladu nebyť spásy minimálnej mzdy, ktorá ako sa dnes aj jasne zase ukazuje im prácu aj berie a ničí tradície...Tvrdá práca a trápenie môžu súvisieť však aj so zháňaním zákazky, s rozmýšľaním /o tom, kde komu a za koľko predať tovar.../ aj so schopnosťou zmeniť na veci názor, či ešte raz ho znova premyslieť, priznať si chybu... Ľudia nepodnikajú, nie, že by na to nevyhnutne nemali, ale nedoprajú si čas premýšľať zavalený prácou a inými starosťami. Je ľahšie závidieť ostatným úspech než zistiť, že na niečo nemám. Ľudia sa radšej zadlžujú, aby ohurovali okolie dojmom úspechu, ktorý ešte nesplatili. Poznanie prípadne na vlastnej koži, že úspech v podnikaní sa nemusí podariť každému ani na prvý krát, však vie spôsobovať bolesť, ktorá nemusí byť žiadaná. A zdá sa, že ľudia napriek tomu, že im je dobre, veľmi dobre, /snáď aj nezaslúžene/ alebo možno skôr práve kvôli tomu radi túžia zase neodbytne začínajú túžiť: po rovnosti v chudobe, pred nerovnosťou v bohatstve./ Winston Churchill/ Kto pred 50, či 70 a viac rokmi chodil raz, dva krát ročne na dovolenku k moru? Kto sa vtedy sprchoval denno-denne v teplej vode každý deň ako kráľ /ani tí to v istých dobách poriadne nepoznali/? Kto sa vozil denno-denne v aute v čase nečase? Kto vtedy jedával, rajčiny, jahody, banány cez zimu? Kto vtedy mohol čakať pol roka na to kým si nájde robotu a ešte mu za to niekto platil? Kto dostával zaplatené, za to že si spravil deti?/ Nie, že by to pre našu dobu, štát a niektorých ľudí neprinášalo aj negatívne následky./ A dalo by sa pokračovať ďaľej...
Vina sa vidí v kapitalizme / Čo by bolo náročné samo o sebe, keby sa kapitalizmus chápal len v užšom zmysle ako súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov/, ale koľko toho čo je prisudzované práve na zodpovednosť kapitalizmu má v rukách štát a koľko toho neúspešne riadi a dotuje a komplikuje? Koľko ľudských záležitostí tu dnes ešte stále spravuje štát tak ako za komunizmu, socializmu/ani jedno sme nedosiahli vďaka bohu v čistej forme.../? Máme tu stále v značnej miere štátne školstvo, zdravotníctvo, zdravotné poistenie, štátne železnice... Dnes sa však už dá porovnať ako to dopadlo so sférami, ktoré pustil štát z rúk, samozrejme dostávame sa tu na vratkú pôdu priebehu privatizácií a k ich cieľu: k tomu len podotknem, že nie je ľahké si vážiť veci, ktoré človek dostane zadarmo bez žiadneho predchádzajúceho úsilia, zásluhy a pokiaľ taký človek nemá povinnosti, záväzky /prípadne vštepené výchovou v rodinách ako v minulosti aj u šľachty / znalosti, schopnosti... riadiť, postarať sa... Ľudia čo by mohli porovnávať na vlastnej koži starnú, umierajú... /Aké sú dnes väzby medzi vnúčatami a starými rodičmi? Kto a ako počul starých rodičov rozprávať o tom ako sa žilo v minulosti.../ Vďaka konkurencii a otvoreniu hraníc a trhu si môžeme viacej v obchodoch vyberať a človek dokonca nemusí povinne pracovať, keď si našetril a dokonca aj keď je len donedávna zamestnanec. Je to na zamyslenie čo všetko sme nemali a máme aj keď skutočnosťou je, že dnes sa štát stará ľuďom do vecí do ktorých si ani za socíku netrúfol.
V dnešnej dobe nie sú zástupy chudobných roľníkov, či vykorisťovaných robotníkov v továrňach. Rodiny ani viaceré nespávajú po desiatich v jednej izbe, všetci majú čo jesť, keby sa predajcami potraviny po dátume minimálnej spotreby nemuseli ničiť, tak hladný nie je skutočne nikto len ten kto chce... a zaobídeme sa bez potravinovej pomoci, ktorú radšej namiesto zmeny zákona rieši občas vláda. Bojuje sa tu proti hazardu / zatiaľ na úrovni, kedy netreba príliš vyťahovať výsledky americkej prohibície alkoholu /, pričom kto ho bude prevádzkovať, keď nie mafia či ľudia tajne po bytoch či prípadne v zahraničí, pričom samotný štát má lotériu v ktorej sa tiež dajú prehrať peniaze a triafanie losovaných čísel je čistý gambling v zrovnaní so športovými stávkami...Štátna stávková spoločnosť je spôsob ako mať kontrolu nad peniazmi občanov a vidieť do ich súkromných aktivít a našťastie má zatiaľ konkurenciu. Stále viac snáď aj pre odvádzanie pozornosti sa rieši čo robia ľudia so svojimi peniazmi než čo sa deje a bude diať s ich peniazmi odvedenými na daniach, čo robí štát, jeho úradníci..., lebo o tom je aj dnes náročné mať včas a zrozumiteľne zo strany občana prehľad. Aj keď možno už občania ani nie sú žiadaný, keď sa už ani nechce zatiaľ skôr na úrovni úvah, aby niesli zodpovednosť za svoje dlhy, ako keby boli deťmi. No komu sa už za chvíľu bude chcieť platiť odvody, a kto z tých čo už neplatia sa pustí konečne do platenia, keď sa /môže sa zdať zvonka.../ špekuluje / v politických kruhoch.../, že sa bude odpúšťať ich splatenie...
Ľudia čím majú viac peňazí sú ťažšie ovládateľný, nepotrebujú sľuby, že im niekto pridá pár euro na dôchodok, či populistickú minimálnu mzdu. / Možno ste si všimli, že slovo populistický sa s veľkou obľubou používa v prípade strán, ktoré sú pokladané za pravicové, čo tiež nemusí byť vlastne pravda, že pravicové sú./ Strany získavajú hlasy tým, že živia predsudky voči bohatým,/ prípadne oligarchom. Že by to bol pokus ospravedlniť politikov a strany, ktorý sú s oligarchami spájaný, že vlastne pod ich vplyvom nemôžu za nič čo robia ?/ako že získali peniaze nepoctivým spôsobom / predstava, ktorá každému závidiacemu človeku môže byť príťažlivá/ a získali vďaka nim moc nad tým čo sa deje vo svete. Čo je vlastne v istej miere pochopiteľné, ale to čo sa vníma ako najhoršie: podnikatelia a obzvlášť veľmi veľký podnikatelia môžu mať kontrolu nad tým čo sa deje v parlamente. Otázka je ako by to bolo keby podnikateľské združenia a loby nad tým nestriehli? Boli by sme na tom horšie, alebo lepšie? Veď problém je len v tom či sa zhoršuje, alebo zlepšuje podnikateľské prostredie v dôsledku schválených zákonov, napríklad, či nie sú reguláciami z trhu vytláčané malé firmy na úkor veľkých, čo sa deje v dôsledku navyšovania minimálnej mzdy a speje to k tomu, že týmto tempom sa neoplatí byť na trhu ani veľkým.
Podnikatelia dnes môžu byť vnímaný ako novodobá šľachta. A sme svedkami toho, že podnikatelia hlavne tí veľký sa stávajú nepriateľmi či už strán či u strán, ktoré nie sú v parlamente aj tých čo sú aj u tých čo sú v opozícii aj v koalícii, lebo je tu zdanie, že palec dole je prianím ľudu. Slová, myšlienky sú viac útok zbraňou, ktorý treba vykryť či opätovať ako sú podnet k úvahám. Podnikateľ či už malý a či veľký možno nakoniec nebude môcť podnikať vo viacerých oblastiach nielen čo sa týka zdravotníctva, predaja a distribúcie liekov/ či mať ten istý jednu obuv, jedno krajčírstvo a jednu lekáreň na jednej dedine/, ale nakoniec nebude môcť mať súčasne výrobu, distribúciu, sklady a predajne, lebo sa to všeobecne bude môcť vnímať ako čosi nekalé, napriek tomu, že nezíska aj tak monopol v danom sektore, lebo nikomu nebude zakázané vstúpiť na trh. Lenže cieľ zákonov nie je neustála cielená regulácia, raz znevýhodňovanie malých podnikateľov, potom zase veľkých, alebo všetkých naraz, ale nastolenie trhového prostredia , kedy nie sú jedny zvýhodňovaný pred druhými na úkor zákazníka štátom, ale cieľ by mal byť, že budú uprednostňovaný zákazníkom, teda veľký sa môžu stať malými a malý veľkými. Nemal by byť ciel dotovať podniky, aby mali ľudia v nich prácu za každú cenu, keď sa jedná o podnik, ktorý aj tak krachuje a predĺžiť mu životnosť o rok na úkor ostatných daňových poplatníkov. Štát by mal postupovať voči podnikateľom a vytvárať zákonmi také prostredie / v dnešnej dobe skôr rušením niektorých zákonov / tak, aby sa im oplatilo zamestnávať na miestach / jedno či sa jedná o tunajšieho či zahraničného a teda preferovaného/ s vysokou nezamestnanosťou a aby nemuseli robiť nezmyslené a duplicitné výkazy... a nenechávať podnikateľov na pospas úradníkom, ktorý keby nebol prebytok regulácií by mohli robiť niečo zmysluplnejšie.
Štát by nemal vnímať podnikateľa ako nepriateľa a správať sa k nemu tak, ale tak, aby rád platil dane, či snažil sa rád platiť dane a nie, aby mu za odmenu, keď to robí a podnikom sa darí , vymýšľal pre ne ešte tvrdšie tresty. Veď vojna proti podnikaniu a obzvlášť dnes vo viacerých sektoroch súčasne je len zase cesta späť. Zmysluplnejšie je nastaviť podmienky tak, aby nemuseli na trhu pôsobiť napríklad len pre neúnosnosť pokút... len tí veľký..., ktorých bude chcieť štát nakoniec zoštátniť, aby sme mali všetko / čo zostane/ zase „lacnejšie“... Pričom dnes vieme, alebo teda mohli by sme vedieť ako úspešné podniky dokážu byť v časoch od rokov cca. 1948 do 1989, keď sú riadené štátom / nebyť konkurencie za železnou oponou, ktorá narábala s tržnými cenami a spoluvytvárala tržné ceny boli by na tom ešte horšie/ za /neúplného/ komunizmu, /neúplnej/ totality, /neúplného/ socializmu, lebo všetko sú to len koniec koncov skoro možno s výnimkou domácnosti nerealizovateľné idealistické koncepty, vďaka Bohu. Ľudia, obchodné skupiny, firmy, ktoré chceli, chcú, mohli privatizovať napríklad zdravotníctvo sú pokladané dodnes pomaly za potenciálne zločinecké skupiny, zotročiace obyvateľstvo svojím tržným prístupom, o čom svedčí opakovaný medializovaný plač niektorých politikov ako pokus mobilizovať voličov do budúcich volieb. Položme si otázku: Prečo nás nezotročili od 89 roku skoro kompletne privatizované lekárne, kaviarne, drogérie, banky, pekárne... a prečo nie sme otrokmi zubárov a súkromných chirurgov a kto nám poskytuje lepšie služby? Tí štátny? Kto sa pre boha má dôvod obávať, že by nemocnice prešli do súkromných rúk, keď pre podnikateľa je človek pacient viac než pre štát, on je predsa aj zákazník a ten vie ísť o dvere ďalej, keď sa mu nepáči, keď sa dá. Ale čo sa nakoniec diviť obavám, keď podniky sa dali prideľovať /toť dokáže byť nazývané tiež ako privatizácia/ na schôdzi vyvolených tým čo dvihli ruku...

Pridať komentár

Feedback